.
Plávaj za každých okolností, hoci aj hore bruchom, devočka, hovorievala mi babka z Užhorodu. Na kúpalisku si spomeniem na jej slová a vypučím pupok nad hladinu. Voda mi hučí v ušiach a nebo je zvláštne zelenkavé. Neďaleko kričia rozšantené deti. Lepkavé teplo strieda príjemný chlad a ozveny sveta pod hladinou. Vodný pavúk práve lapil muchu do svojej siete. Nezje ju celú. Netuší, že o pár hodín bude zavalitý lyžiar ovplyvnený trávením najlepšej Plzne, akú kedy pil, robiť na vode väčší oblúk ako zvyčajne a brucho pavúka bude plávať po prúde. Chlapík spadne do vody, zamočí poslednú suchú časť môjho tela – konček nosa, trčiaci ako posledný sťažeň. Usmeje sa, ofŕka sa ako pes a ja mu opätujem pohľad.
.
Namaľoval jej Dáliho fúziky. Len tak, z roztopaše. Zamračila sa, demonštratívne si odgrgla, no napokon nadšená začala behať po štyroch v obývačke. Asi bude na chlapov, smeje sa babka a ja len rozpačito dúfam, že výroky starých mám majú univerzálne preceňovanú hodnotu. Odhrniem jej pár jemných vláskov z čela, dám pusu na líčko a idem do kuchyne. Môj športovec bude určite za chvíľku „sakramentsky hladný“. Ako vždy . . Žeby som spravila slivkový závin? Pod stolom mihne sa čas. Usmejem sa. Áno, teraz už viem odpoveď. Zamiesim na cesto, olizujúc si prsty od lekváru. V diaľke šteká pes, teplo rozťahuje betóny a vodný pavúk pradie nové siete. Pre istotu ďalej od trás neohrabaných ľudí, čo radi padajú do vody.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Jáj, a ešte aj karma