Vždy, keď si objednal prostitútku, požiadal ju, aby mu odovzdala svoje ochlpenie. Tá často s prekvapením a úľavou urobila to, čo jej kázal, nepýtala sa a zmizla v noci. Ale také bezdomovkyne... tie sú skvost! Za málo peňazí veľa muziky. Dokonca niekedy nahovoril aj svoje partnerky... však čo je na tom, že chcem, aby si mi dala časť seba, ako dôkaz tvojej lásky? Partnerky, niektoré so zahanbeným začudovaním, iné s necudnou radosťou, odsypávali časti svojej pominuteľnosti do sáčku. Bol spokojný.
*
Rozhodol sa, že dnes konečne vyskúša višňový tabak, privezený z Turecka. Keď ho lámal a drobil, pripomenul mu farbu hrdzavej líšky, roztrhanej v zuboch honiacich psov. Naklonil hlavu, pozrel hore a usmial sa. Vždy sa usmieval, keď naň hľadel. Svoj najobľúbenejší obraz nazvaný „Hon“, zavesený nad fľaškovozeleným koženým gaučom v obývačke dotváral v miestnosti atmosféru. Miloval ho, hoci sám nevedel prečo.
Jeho zbierka ukrývala Van Goghove slnečnice, Monetove výhľady na more, a iné slávne reprodukcie. Neboli to však obyčajné reprodukcie. Každý jeden bol pri podrobnom skúmaní vytvorený z chĺpkov, jemne prilepených, vytvárajúcich kontrastné línie. Farieb mal neúrekom, a hoci by si to za mlada nepovedal, za tie roky nazhromaždil peknú zbierku. Každá žena sa líšila v určitom odtieni. Každá rasa sa líšila. Černošky ich mali tvrdé a pevné, ideálne na hrubé línie a ťahy, ideálne na zobrazenie zeme, pevniny, vlasov. Zatiaľ čo chĺpky prirodzených blondínok, krehké a jemné, ako páperie, ho vždy rozcítili. Musel s nimi narábať jemne, ako keby umýval krehkú vázu z krištáľového skla. Veru, bola to prplačka. Ale zobrazenie slnečných lúčov, ranného svitania a iných žiarivých objektov na plátne s nimi nemalo chybu. A vždy bol hrdý na svoje miešanie. Pridať pár chĺpkov tmavohnedej Poľky ku zväzku plavých od nevinnej Fínky, výborne, presne tento odtieň béžového saka na portréte Vincenta Van Gogha som chcel docieliť. Pre nezaujatého pozorovateľa alchýmia, preňho len obyčajná zábavka.
*
Dnes by som mohol dokončiť svoj najobľúbenejší obraz... Cítim, že dnešok je osudový...Pri tomto príjemnom rozjímaní však narazil na problém, ktorý tu bol vždy, zababušený pokrývkami iných, menších starostí. Ryšavky. Líška na plátne si vyžaduje extra ohnivé farby, a tých mal málo. Čo na tom, že v tejto dobe má na ulici každá tretia žena červenú hrivu... všetko je to len pretvárka. Potrebujem pravú ohnivú krásku, s pehami po celom tele a hrdzavou farbou ohanbia... Mám to! zajasal v duchu. Dublin bar, nenápadný podnik vo vykričanej štvrti, kde sa zhlukujú Íri a ich červenovlasé partnerky... nejakú tam možno prehovorím.
*
... Rozhliadajúc sa po podniku, popíjal Guiness a tváril sa, že hĺba nad osudom priemerného, ťažko pracujúceho muža strednej vrstvy. V zadnom kúte si všimol dievča s krátkymi vlasmi. Sedela pri nejakom chlapíkovi. Vyzerali ako párik, ich osobné zóny splývali, no pri podrobnejšom pohľade ich diskusia sršala maličkými dýkami, mihajúcimi sa v ich trajektórii slov. To je moja šanca, usmial sa v duchu, a chlipkajúc pivo sledoval vývin scénky. Chlapík postupne naberal čoraz červenšiu farbu v tvári (škoda, že farba tváre nemení farbu chlpov) až to nevydržal a udrel päsťou do stola. Dievča ho chytilo za ruku, no on sa vytrhol, pričom len tak-tak nevylial pohár na dievča. Rýchlymi krokmi odkráčal preč z baru. Dievča mlčky pozeralo za ním. Sklopilo oči a nervózne sa zahľadelo na svoje ruky.
Nesmiem prepásť túto chvíľu.
„Slečna, ste v poriadku?“ – galantne sa k nej naklonil, s úsmevom toho najchápavejšieho psychológa pod slnkom.
„Čo?...áno... ale... hej. ...budem určite.“, pozrela naňho apaticky, ale zároveň v sa v jej očiach mihlo prekvapenie. Chcela sa odvrátiť, ale niečo v jeho výzore ju prinútilo zotrvať pohľadom na tomto cudzom chlapovi. Pôsobil by ako typický osamelý 40tnik, rozmýšľala... no ten šál cez plece a kučeravé vlasy mu seknú, celkom sympoš.......
„Zaplatím za vás, čo poviete?“ - Než stihla rázne odporovať, pristúpil k čašníkovi a vtlačil mu do ruky bankovku.
„Nejdeme sa prejsť? Je tam lepší vzduch“ – s úsmevom jej podal bundu. Nenamietala, stále mierne v šoku, automaticky sa obliekla a vyrazili z baru.
... Cestou sa dozvedel, že chlapík z baru je jej dlhoročný priateľ. Trpkosť a krivda v jej hlase naznačovala, že má jeho žiarlivostných scén bez príčiny plné zuby... ...Maliar pôsobil šarmantne, okúzľujúco a upokojujúco. Keď jej povedal o svojej zbierke obrazov, neváhala ani chvíľu. Ako tak kráčali po slnečnými lúčmi pošteklenej ulici, rozhodla sa, že tento deň si vychutná. Nenechá sa viac ničiť. Keď už je údajne taká štetka, raz vyskúša, aké je to byť naozaj slobodná...
.
Sex s ňou bolo niečo neskutočné. Prírodná, neupravená ako čakal. Nenadarmo sa hovorí, že ryšavky sú vášnivé ženy, pomyslel si maliar. Len ako jej naznačiť svoje prianie...
...Keď zbadala obrovskú vodnú fajku pohodenú na zemi v obývačke, neodolala. „Ideme si dať?“ spýtala sa roztopašne. „Jasné... mám višňový tabak presne vo farbe tvojich vlasov, môže byť?“ Prikývla a usalašila sa v gauči.
O chvíľku už dym v špirálach stúpal až po strop. Zahmlieval uvoľnené, sexom rozdrásané telá, opíjal spontánnosťou chvíle. Hľadel na ňu spoza oparu... Je tak krásna. Ako líška na obraze. Pozrel na obraz a obliala ho vlna horúčavy. Zrazu to pochopil.
Vstal a nenápadne sa načiahol po fľašu s neurčitou tekutinou, položenou vedľa obrazov.
„Čo robíš?“ nechápavo sa naňho pozrela a než sa jej v zreničkách stačilo mihnúť zdesenie, intuitívne pochopila. Okamžite nastal boj... Boj muža proti žene, boj honiaceho besného psa voči líške. Handra s riedidlom mu veľmi nepomohla, hoci sa jej snažil držať ju pri tvári tak dlho, ako to šlo. Len ich to oboch viac vydráždilo. Žena sa metala, chcela sa vymaniť z jeho zovretia. Uhryzla ho do ruky, a na predlaktí za zjavili odtlačky jej čelustí. Keď zacítil jej zuby na jeho ruke, zotmelo sa mu pred očami.
Rozbesnený ju celou silou sotil na zem. Ostro dopadla na hlavu, pričom vyzerala, že omdlela. Odkryl sa pohľad na jej tmavočerveno pulzújúce tepny a on, v chvíľkovom pomätení zmyslov, náruživo zahryzol do jej hrdla. Vytryskla červená tekutina, pomaly stekala po jej tele, rozlievala sa po podlahe... Hrýzol, trhal, kniasal, v zatmení duše i rozumu, nevedel sa nabažiť drásania jej tela... Po chvíli klesol na zem od vyčerpania.
*
... V prítmí domu sa lenivo prevaľovala vôňa višňového tabaku, zmiešaného so sladkastou vôňou krvi. Obraz líšky, roztrhanej honiacimi psami, sa len mlčky prizeral zo steny na svoje dvojča...
*
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
1
blackrisq
23. 2.febuára 2013 23:46
celkom fajn, aj ten koniec ma slusne tempo a mozno dokonca ani nie je prvoplanovy... ale ta posledna veta za pomlckou tomu veeeeeeelmi ublizila podla mna, zbytocne dovysvetlovanie tu myslienku pokazilo uplne a pritom bola tak krasne zvrhla a neprijemne melancholicka...
6
podarené
a veta "s úsmevom toho najchápavejšieho psychológa pod slnkom" ma dosť rozosmiala
a veta "s úsmevom toho najchápavejšieho psychológa pod slnkom" ma dosť rozosmiala
7
málokto by vedel takúto ideu spracovať tak vkusne, skvelé naozaj wow.
Napíš svoj komentár