Turecká káva a ona

Prišlo to nečakane, ako dážď po tom najteplejšom dni, ktorý vás núti vyvaľovať šunky na priehrade. Bola presne taká, ako sladkosti, na ktoré sa pozriete a tušíte, že to bude shit. Odvrátite pohľad. Kráčate ďalej. No niekto vás donúti ochutnať. Samozrejme že nechcete, aby vás ľudia nemali radi. Opatrne si vezmete bonbón. A je to tu. Prvé zahryznutie vás vyvedie z omylu. Nie. Netušila som, že bude tak sladká. Presnejšie, sladkohorká, ako to najlepšie čierne pivo v tom zapadnutom nenápadnom pivovare, kde sa s radosťou (ne)pravidelne vraciate. Je ako tajomstvo, ktoré vám prehlbuje kruhy pod očami, no zároveň zväčšuje priestor vašich vnútorných priehradiek. A ideálne je mať ich čo najviac, ak nepatríte k tomu hypermilému extrovertnému „čau, ako sa máš?“ druhu. A čím väčší priestor, tým zábavnejšie sú echá vo vašom vnútri, keď sa snažíte kričať „Pojeb sa svet, ja som lúzer. Lúúúzer!“


No ale späť k téme. Na hojdačkách sa mi priznala, že je lesbička. Vymáčkla som to z nej, chcela som zistiť odstredenú podstatu. Podstata. Znie ako prostata. Poviem vám, som rada, že prostata sa vyskytuje len u mužov. Aspoň niečo je fér v tomto svete. Nikdy sa mi nezväčší nič, čo mi bude spôsobovať tlak na močovú rúru. A opäť offtopic. Sorry people. I am only woman. (hmm.. a mám pocit, že dnes noazaj nemám rada mužov.)


Hojdali sme sa ďalej. Čo najvyššie. Mala som o ňu strach, nakoľko hojdačka sa začala nekontrolovane chvieť. A ja som úzkostná osoba. Tvárila som sa však silne nad vecou. Ako inak sa dá tváriť vedľa lesbičky... Po chvíli sme synchronizovane zoskočili (akvabely by nám závideli) a ja som si vydýchla. Niekto múdry povedal, že kým nežijete v inej krajine, nikdy nepochopíte, kto naozaj ste. Niečo na tom bude. Kráčali sme po chodníku v cudzom meste, plnom cudzích ľudí. Dve cudzinky. Dokonca aj naša reč bola cudzia. Elegantne sme sa na seba nepozerali. Ona preto, lebo nechcela, aby som si myslela, že ma balí. Ja preto, aby si nemyslela, že som nezdvorilá. V skutočnosti sme však len príliš lipli na tej druhej. Poviem vám. Nikdy nejde o spoločnú reč. Nikdy nejde (oká, len) o sex. A niekedy je niečo navyše. Mimozmyslový nezmysel, čo spája. Nakoľko som lúzer, mlčala som o podstate a bola zdvorilá. Kráčali sme vedľa seba, každá niesla džbán plný slov, no obsahu sme sa nenapili. Ani jedna.

.

Rozlúčka trvala krátko. Kamenný pohľad oboch zúčastnených prezrádzal silné vnútorné pochody mimo kanceláriu verejných sťažností.
Aj zajtra bude deň. Idem si dať tureckú kávu. Možno zneutralizuje tú novo objavenú túžbu po horkosladkom pive. A možno nie.

.

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu