V každom, kto pácha nejaký zlý skutok, je istá dávka previnilosti a sebaklamu. Pokladá svoj čin za takú hroznú vec, ktorá by nikomu inému nemohla zísť na um, ktorá pre ostatných zostane záhadou. Ak sa ale v človeku nájde vlastnosť popierajúca takéto prirodzené pocity, nie je preňho zlo niečím neobvyklým. Toto je základný problém aj tých ľudí, ktorý bez výčitiek svedomia vyrábajú a šíria po svete zlo – zlo menom DROGA. Kvôli nim je dosah k podobným látkam neustále ľahký. Aj napriek prísnym zákonom sú odhodlaní rozbehnúť veľké obchody za vidinou obrovského zárobku.
Predstavme si teda človeka, ktorý prešiel radom životných sklamaní a omylov, je veľmi náchylný konať veci, aké by ho ináč nenapadli. Je oveľa ľahšie dať veciam voľný priechod; nech sa stane to, čo sa stať má, než by mal zasahovať do ich vývoja. Pre človeka, čo nemá silu zmeniť chod svojho života to znamená zmieriť sa zo životom. Možno má pocit, akoby ho bláznivo krútiaci sa svet vyvrhol kamsi do prázdna. Osamelo sa potuluje po uliciach s neprítomným, do prázdna upretým melancholickým pohľadom, akoby dumal nad nevyriešiteľným problémom. V podstate je to osamotený, poľutovaniahodný človek, stráca kontakt so svojimi najbližšími a v spoločnosti sa stáva odstrčeným a nepochopeným.
Vtedy nastáva zlom jeho myslenia. V záchvate zúfalstva a bezmocnosti stráca sebaúctu a úctu k životu. Dostáva sa k droge, čo mu podľa poslednej triezvej úvahy má priniesť oslobodenie, avšak nie riešenie, z jeho bezvýchodiskovej situácie. Necháva sa unášať nadnesenou náladou a jeho bezstarostným svetom, kde si našiel svoje najlepšie miesto. Opadnú z neho všetky starosti a strasti života, problémy, aj zlé nálady a depresie. Vtedy však nežije, sníva spánkom mŕtvej duše odpútanej od tela. Stráca všetko, čo život ponúkal. Obetuje aj posledné peniaze, kvôli nezmyselnému chvíľkovému úteku pred tou hroznou realitou. Prepadá beznádeji a každou ďalšou dávkou je jeho túžba po droge ešte väčšia. Už ako narkoman odkázaný na pravidelné dávky, prestáva byť plne zodpovedný za svoje činy a úsudky. Nakoniec zostáva len zúbožené telo bez duše, a s očami studenými, akoby z nich droga vysala všetok život.
Takéto niečo zdravá duša nepotrebuje. Aj cez problémy, ktoré neobídu nikoho, nepotrebuje život bez duše, bez vnemov z okolia, bez citov, čo ho zaplavujú.
Prečo teda niekto zíde na zlú cestu drogovej závislosti? Možno len nemal v živote dosť toľko šťastia a sily ustáť vlny osudu. V takomto prípade je to smutné ľudské nešťastie, ktoré si nezaslúžil a možno ani nespôsobil sám.
Čo ale ľudia, ktorí s drogami začali úplne dobrovoľne alebo len zo zvedavosti? Zrejme im do smutného, nudného života chýba niečo, čo im život nemôže dať. Potom záleží už len na ich pevnej vôli, aby sa tomu nepoddali a nezviezlo sa to s nimi, ako aj s ľuďmi v nepriazni osudu.
Inak to nie je ani s ALKOHOLom. Alebo možno ešte horšie. Pre človeka je alkohol ľahšie dostupná alternatíva, ako sa dá odpútať od skutočného sveta. Alkohol sa dostal do bežného života a o to je ťažšie prestať s jeho návykom, pohlcuje človeka viac a viac, nedá mu oddýchnuť. Od toho je už len krôčik k prepadnutiu alkoholizmu, postupne ho načisto zničí. Potom prichádza pomoc už neskoro, aby sa dal život znova do poriadku.
Ako sa dá takýmto nešťastným osudom predísť? V prvom rade treba čo najviac znemožniť ľuďom prístup k návykovým látkam. V prípade alkoholu je to však nanajvýš nemožné. Vtedy si to vyžaduje pomocnú ruku, pevnú vôľu a pochopenie od jeho okolia.
Pre mňa samotný pojem droga vyvoláva negatívne pocity a aj keď sa s ňou stretávam častejšie, ako by bolo potrebné, stránim sa jej a odpudzuje ma. Nie pre jej účinky, ale kvôli hrozbe, čo za ňou číha .

 Úvaha
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
milli666  16. 9. 2008 19:53
Dosť dobrý blok na to, že máš len 16- ale nesúhlasím s tebou v tom bode, že v tom človeku nastane zlom- napríklad- ja som vychovaný v kresťaneskej viere a nikdy by som si nedal drogu- a čo- som úplne na dnes, som nešťastný, cítim sa osamelo, nemám nikoho blízkeho kto by mi pomohol- a podľa tvojho blogu by som mal siahnuť na drogu-



no nie - si na omyle- všetko záleží na výchove- a výchova určije smer, kt. sa vyberieš-



tí, čo drogujú- tak v ich rodine zlyhala výchova a ja to stále tvrdím- z vyše polovice za tvoj život môže výchova, rodičia a ostatné sú vedľajšie faktory-



neverím tomu, že človek, kt. sa uprie k bohu začne drogovať- ja nie som zarytý katolík- ale viem, že ked mi je najťažšie- tak Boh mi pomôže-



a podalšie- kde je rodina, kde- kebyže sa má na koho obrátiť a pohovoriť si s niekym- tak by nemusel siahať- po droge-



proste nesúhlasím s tým v tomto bode s tebou- ak by to malo byť fakt tak- tak to by som už nežil na tomto svete
2 
fotka
pipooo91  16. 9. 2008 21:31
no myslim ze ten zlom v mysleni nastava (ako napisal aj milli666) AJ podla toho ako sme boli rodicmi alebo najblizsimi vychovany...no nejde predovsetkym o vychovu.... vacsiu silu v rozhodovani ma kritickost jeho momentalneho stavu povahou, citlivostou cloveka a schopnostou rozhodnut sa v kritickej situaci...vtedy maju prave pomoct ty najblizsi...ak nepomozu je to len na tom zufalom cloveku - nieje vychodisko...
3 
fotka
leitho  17. 9. 2008 07:49
drogovať je zlé ale skúsiť drogu je v pohode. Neskúsia len konzervatívni a obmedzení ludia...
4 
fotka
domcita512  18. 9. 2008 14:06
Dobry blog, pacil sa mi hlavne ten zaciatok a v podstate suhlasim s tym co si napisal.



Len jedne vyhrada. Podla ale mna nie je mozne predist tomu aby ludia drogovali tym ze im zabranime v pristupe k nim. Ved ked sa chce, vsetko sa da a ked je to zakazane tak sa chce este viac...



A nesuhlasim s tym , co spominal milli666, ze to, ci clovek tomu prepadne zavisi jedine od jeho zazemia. Ano do urcitej miery mozno, ale podla mna, ked clovek straca podu pod nohami, chyta sa vsetkeho, len aby unikol. A kedze sme vsetci len ludia a robime chyby, moze to byt aj clovek z neviemakej dobrej rodiny (napriklad aj z krestanskej) a aj tak moze pochybit a dat sa na zdanlivo jednoduchsiu, unikovu cestu drog.



Teda aspon ja osobne nepoznam cloveka, ktory by nikdy nezisiel z tej "spravnej" cesty, ci uz viac alebo menej a potom je uz na jeho blizkych aby ho priviedli spat.



Ale myslim si tiez, ze aj ked je clovek uplne zufaly a mysli si, ze je na dne, nemal by sa tomu poddavat, lebo ked uz mame pocit, ze sme v koncoch, v skutocnosti mame v sebe este prave tolko sily, aby sme sa "odrazili".

No dobre, viem, ze sam to clovek nema sancu zavladnut, ale ludia si casto radi myslia ze su sami a ze nikomu na nich nezalezi, a pritom je tu stale Niekto, na koho sa mozeme obratit a nesklame nas...lenze to musime chciet a verit Mu...
Napíš svoj komentár