Chrápanie.
Neviem, či to poznáte: idete si ľahnúť, no akosi prešvihnete ten svoj čas na spánok a nemôžete spať.
Po hodinke a pol už driemete a odrazu počujete od dverí neskutočne hlasné: "CHCHCHCHCHC"
Poviem vám, tak ma vystrelo, že sa mi splašilo srdce.
S nervami a opäť celkom svieža som sa otočila ku stene a hodila CELÝ paplón na hlavu, aby som aspoň nejako zmiernila ten odporný zvuk. Nechala som si len malú štrbinku na dýchanie.
A hádajte čo?
Nepomohlo to. Počula som všetko. VŠETKO!
Po ďalšej hodine som začala byť zúfalá. Už po niekoľkýkrát v živote som si uvedomila, prečo matka s otcom nespia v jednej izbe. A opäť som ju začala chápať.
Po ďalšej polhodinke som ju už nechápala, už som sa na ňu štvala. Ona si pokojne spí vo vedľajšej tichej izbe, od chrápania ju delia 2 steny a dvoje dverí.
Po ďalšej hodine som pozrela na hodinky: 3.12
Nahrnuli sa mi slzy do očí.
Postavila som sa, že mu kopnem do chrbta, aby prestal, no nezobudil sa ani po piatich osloveniach.
Šla som teda do spálne k mame. Slušne som ju požiadala, či si na dnes nevymení izbu. Vymenila si ju.
Spokojná som načúvala tomu tichu.
Po dvoch hodinách som si uvedomila, že som asi na minútku ešte nespala. Zas mi začalo byť do plaču, lebo vonku už bolo krásne vidno (fajn, bolo zamračené, ale aj tak to nebola tma) a ja som mala mizivé šance na zaspatie.
Výsledok je taký, že som spala len niečo cez dve a pol hodiny.
To je u mňa niečo ako koniec sveta.
Už sa teším na dnešnú noc. Fakt.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár