O tom, ako som skončila znova na Birdz-i. A o tom, čo sa niekedy za mojím úsmevom skrýva.

Na Birdz som sa registrovala pred štyrmi dňami. Ani neviem prečo. (Teda, viem, ale o tom neskôr...) Už som tu totiž registrovaná bola. Dvakrát. Pobudla som tu istý čas, a potom... som to ukončila. Jednoducho som tu prestala chodiť. Vypustila som celý Birdz z hlavy. Dnes si už ani nespomeniem na to, aké nicky som vlastne mala...

Škoda, že aj v živote to nechodí takto. Viete, že skončí jedna kapitola života, zbalíte sa a vypadnete. Zabudnete na všetko. A po čase to vyskúšate znova. Už ale ako iný človek. Z niektorých vecí poučený, ale predsa iný človek. Ale to by bolo asi príliš jednoduché.

Dôvod, prečo som sem opäť zavítala je ten, že jednoducho potrebujem niektoré veci dostať von. Tentokrát tie pozitívne. Nie ako keď som sem chodila ako pätnásťročná vypisovať tie depresívne "emo" veci o tom, ako ma nechce a mne sa už nechce žiť. (Áno, trošku sa hanbím.) Ani tie drísty, ktoré tu boli asi o dva roky neskôr, ktoré nemali hlavu ani pätu. (Lebo taká som vtedy bola. Netušila som, čo chcem. A zmätok v hlave sa rovná zmätok na papieri. Respektíve na Birdz-i.) Tentokrát som sa rozhodla písať o tých pozitívnych. Lebo život je krásny.

Ale keď si spätne prečítam, čo som tu vlastne za tieto štyri dni napísala, pozitívnym sa to veru nazvať nedá...

Možno je to tým , že toto je pre mňa miestom, kde si môžem vyjadriť svoje aktuálne myšlienky. A tie nie sú vždy práve najveselšie. Nie, už to nie je to depresívum ako v mojom "emo období" pred rokmi. Toto je iné.

Viete ako sa hovorí, že zabávači a komici sú väčšinou akoby rozdvojené osobnosti. Navonok samé vtipy, samé chichichi hahaha. A vnútri sa pritom cítia úplne na hovno. Ja síce nie som zabávačkou ani komičkou, ale vnímam sa podobne. Pretože ľudia v mojom okolí ma jednoducho považujú za bezstarostného človeka. Ktorý všetko berie s humorom. Nič si nepripúšťa. Ktorý na každú otázku vie pohotovo vtipne, či ironicky odpovedať. A ktorý vie rozveseliť ľudí, keď sú smutní...

A taká ja som, to áno. Bez smiechu by som zomrela. Nedokážem sa dlhšiu dobu správať vážne. Ale jednoducho, aj ja mám svoje problémy. Aj ja mávam depky,ó, a ako často! Aj ja bývam smutná... Ale na to sa ma nikto nespýta. Lebo sa smejem. Nikto nevie, koľko bolesti sa niekedy za tým úsmevom skrýva. A nikto nevie, že zatiaľ, čo niekomu utieram slzy a hovorím, že tu bude dobré, slzy tečú aj mne. Vnútri. A že tiež potrebujem počuť, že to bude dobré.

(Oukej, priznávam, že označenie "nikto" nie je úplne presné. Je zopár ľudí, ktorí vedia aj o tejto mojej vnútornej stránke. Ľudí, ktorí sa ma spýtajú ako sa mám a skutočne ich zaujíma odpoveď... Ale nie je ich veľa.)

Veď.. Napríklad aj dnes. Neznášam takéto upršané depresívne počasie. Vtedy mám chuť sadnúť si k balkónovému oknu, pozerať na padajúce kvapky, počúvať Led Zeppelin a iné rockové balady, s nikým sa nerozprávať a rozmýšľať nad problémami mojimi i celého ľudstva. Prirodzene, neurobím to. Ale to počasie na mňa vplýva aj tak a moja nálada je na bode mrazu. Po tom, čo niekoľko minút (hodín?) len bezducho čumím na telku a myšlienkami som úplne inde sa ma mama spýta: ,,Čo sa ti stalo?"
,,Nič," odpoviem pravdivo.
,,Nehovor, že nič, vidím, aká si ofučaná."
,,Nie som."
,,Vidíš, koľko mám teraz starostí, musíš ešte aj ty začínať?"
Zahryznem si do pery a idem do svojej izby. Otvorím notebook, prihlásim sa na Facebook, kde na mňa svieti správa od kamošky. Že: poďme večer niekam von, som smutná kvôli rozchodu, musím sa odreagovať,bla-bla. Opäť si pomyselne hryziem do pery a v zmysle zachovania akých-takých priateľských vzťahov si odpustím poznámku o tom, prečo sme nechodili vonku, keď mala chlapa. Dnes sa žiadny falošný úsmev nekoná...(Lebo mi je, s prepáčením, na piču.)

Takýchto dní býva veľa. A vtedy som sama. A ležím. Premýšľam. A to, na čo prídem jednoducho potrebujem dostať zo seba. Tak je to tu... Ale snáď nabudúce už príde pohodový pozitívne ladený myšlienkový pochod. A aj blog.
Dobrú noc!

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu