Dnes som ale natrafila na túto myšlienku a zrazu všetko akoby dávalo akosi zmysel.
"Vždy sa zamilujeme tak intenzívne, ako to naša duša v danom okamihu potrebuje. Či je človek, ktorého milujeme, tej lásky hoden, je druhoradé. Zamilovávame sa kvôli sebe. Kvôli vlastnému pocitu šťastia. Aj keď je to šťastie klamlivé a nestojí na pevných nohách. Niekedy milujeme nesprávnych ľudí preto, lebo milovať práve v tom momente potrebujeme. A nikto správny sa v našej blízkosti neobjavil". (Svet mi je dlžný)
A toto je presne môj prípad, to, nad čím posledných niekoľko mesiacov premýšľam, keď sa mi nedá spať. Zvláštne, že až po prečítaní týchto zopár viet som akosi prišla na to, ako to je v skutočnosti. Asi.
(A, áno, pripravte sa, že teraz príde citový výlev hodný prvýkrát zamilovanej trinástky. Noačo. Nenútim vás čítať ďalej.)
Lebo, áno, zamilovávam sa skutočne tak intenzívne, ako to práve potrebujem. A presne vtedy prišiel ON. Keď som sa cítila sama, ako nikdy predtým. A tak, keď mi prvýkrát pozrel hlboko do očí som mala pocit, že vidí až do mňa, že mi rozumie viac ako ľudia, ktorých poznám roky, hoci som ho poznala len niekoľko hodín. Prišiel vtedy, keď som ho najviac potrebovala. Teda, aspoň som si to myslela. V skutočnosti som asi potrebovala len niekoho. Hocikoho. No prišiel on. Lenže, ako to už v takých prípadoch býva, zabudol povedať, že sa zdrží len chvíľu.
Paradoxom je, že som v podstate stále akosi podvedome vedela, že to tak je. Jednak preto, že skrátka nie som ten typ, ktorému sa len tak prihodia tie klasické love story so šťastným koncom. Preto, že to bolo všetko príliš rýchle, a to zvyčajne predznamenáva krátke trvanie. ("Krátke, ale intenzívne", ako on sám nazval tento pseudovzťah.) A tiež aj preto, lebo sme boli tak neuveriteľné rovnakí, až bolo nad slnko jasnejšie, že to dobrotu robiť nebude.
A tak som si sebecky užívala tie prchavé chvíľky šťastia. Tie chvíle, keď sme sa spolu smiali. Keď sme si písali celé dni (nuž, áno, to sú vzťahy dvadsiatehoprvého storočia...). Keď vravel "ľúbim ťa", a ja som nevedela, či to myslí vážne, alebo len... Nechcela som to vedieť. Poznala som jeho i všetky jeho zlé vlastnosti, ktoré mi nedali spať. Ale sebecky som si užívala to prchavé šťastie plnými dúškami, akoby som tušila, že nemá dlhú trvácnosť. Lebo tak to v mojom živote býva. Keď som veľmi šťastná,niečo sa skrátka poserie. A aj sa posralo, hoci sama presne netuším čo. A ja som zistila, že cena za chvíľky šťastia býva vysoká...
Ten klasický koniec poznáte. ON už je len niekým, koho som kedysi poznala, ja som preňho len jedna z mnohých. Nebol to prvý podobný prípad. Posledný asi tiež ani. V mojej hlave je však doteraz. Hmýri sa tam kopec nezodpovedaných otázok. Kopec nevypovedaného. Asi to tak aj ostane. Rozprávam sa s ním, keď som sama. Prirodzene nie nahlas. Keď zaspávam, predstavujem si ho vedľa seba, ako ma objíma okolo pása. Je so mnou každý deň, aj keď o tom ani netuší. Mám ho pred očami, aj keď som ho v skutočnosti nevidela už riadne dávno. A zatiaľ ani nechcem. Ešte nie som pripravená na to, tváriť sa, že je všetko v pohode, keď nie je. Na toto ja nie som. Stačí mi ho mať pre seba, v svojej hlave. Tak sebecky.
Aj keď sa zvyknem tváriť ako drsňáčka, to, čo v svojom živote najviac potrebujem je láska. Milujem ho, lebo v tomto momente potrebujem niekoho milovať. A nikto iný, správnejší, sa v mojej blízkosti zatiaľ neobjavil. Lebo taká som ja. Nedokážem sa len tak odľúbiť, keď tu nie je nikto iný, do ktorého by som sa mohla zaľúbiť.
Mám vlastne permanentnú potrebu ľúbiť. Jasné, mám rodinu a kamarátov, ktorých ľúbim, ale to nie je to isté. Potrebujem byť zaľúbená. Hoci aj nešťastne a iracionálne.
(Zvláštne, keď si to tak spätne prečítam, použila som tu slová láska, ľúbiť a milovať viackrát, než za posledný polrok. Asi fakt dokážem svoje pocity vyjadriť lepšie na papieri než naživo. Alebo by som mala prestať pozerať tie romantické klišeovité filmy... )
A tak snívam ďalej, s otvorenými i zatvorenými očami, aké by to mohlo byť s NÍM. Až pokým nepríde niekto ďalší. A tentokrát už hádam ten pravý. Aj keď mám pocit, že skôr ma priťahujú tí ľaví...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
Len mi padla sánka..som na tom asi až príliš podobne... + krásne napísané a citát pravdivý
Napíš svoj komentár
ale celý blog je