Neskôr, keď už sedela v rýchliku a vzďaľovala sa od rodného mesta na ňu dopadla všetka ťažoba posledných dvoch mesiacov. Sťažka si vzdychla. Postarší pán sediaci oproti nej si ju zo záujmom premeriaval. Na prvý pohľad mu bolo jasné, že pekné mladé dievča niečo trápi. Nezvykol začínať rozhovory s neznámymi ľuďmi, no toto dievča malo v sebe čosi zvláštne, tragické. Rád by sa o nej dozvedel, čo najviac, ani sám nevedel prečo. Možno preto, aby to použil v nejakej novej poviedke, a ktovie, možno by mu tentokrát vyšla tak, že by si za ňu vyslúžil aj niečo iné ako neustálu kritiku. A možno sa len potreboval s niekým porozprávať. Odkedy mu zomrela žena a dcéra odišla do Ameriky, nemal sa s kým poriadne porozprávať. Len tak, ako ide život. Skutočných kamarátov nikdy nemal, vždy si so ženou vystačili len sami dvaja. Iba oni dvaja a Klára. Tá si však už teraz žila svoj vlastný život. V podstate si ho žila stále a otca doňho nikdy príliš nepúšťala. No zvykol si na to. Žil pre svoju ženu, ktorej by zniesol i modré z neba. Lenže teraz je už sama v nebi. Prišlo to tak nečakane, že ešte stále si na to nezvykol a každé ráno ju hľadá v posteli vedľa seba. Ešte stále cíti jej parfém, ešte stále počuje jej zvonivý smiech a vidí jej orieškovohnedé oči. Presne také, ako má Klára. Od pohrebu ju videl len raz, prišla, ani sám nevie prečo, ostala pár dní a rovnako nečakane odišla. Občas mu zavolá, no v podstate o nej nič nevie. Ako sa má? Fajn. Pracuje v nejakom fajnovom obchodnom centre a celkom fajn si zarobí. Vo voľnom čase chodí von so svojimi fajn kamošmi. To je jeho fajnové dieťa, ktorej vo svojom fajn živote otec vôbec nechýba. Prečo by aj, keď sa má tak fajn... Zosmutnel a jeho myšlienky sa opäť vrátili k neznámej oproti. Môže mať toľko rokov čo Klára. No tá sa asi tak fajn nemá...
A veruže sa nemá. Paula si vždy si myslela, že začať nový život je ľahké, obzvlášť vtedy, keď z toho starého ostali len ruiny. Predstavovala si, ako odchádza preč, a čím je ďalej od starého a bližšie k tomu novému, vysnívanému životu opadávajú z nej všetky starosti. Lenže opak bol pravdou. Vedela, že keď teraz odíde, už nič nebude ako kedysi. A bála sa toho. Ani sama nevedela prečo. Veď už strašne dlho netúžila po ničom inom len začať odznova. Konečne sa vydať v ústrety svojmu snu. Preč z tejto dediny, kde ju načakalo nič dobré. Nič, po čom by túžila... A tak, po tom, čo niekoľko rokov drela a poctivo si odkladala takmer všetky tvrdo zarobené peniaze, matke jednoducho oznámila, že odchádza do Londýna. Jej reakcia bola taká, akú očakávala. „Nech sa páči, ale potom nechoď ku mne vyplakávať, keď zistíš, že si si tým len skurvila život. Čo si myslíš, že v Londýne sa všetci poserú z toho, že ty si prišla? Ešte len zistíš, čo je to život...“. To Paulu presvedčilo, že sa ozaj rozhodla správne. S matkou a jej novým priateľom pod jednou strechou by pomaly, ale iste prišla o zdravý rozum. Bála sa však toho, aké to bude naozaj. Fantazírovala o tom celé roky a teraz, keď je k tomu bližšie ako kedykoľvek predtým dostala riadny strach. Z toho, že to nebude také, ako si to vysnívala. Z toho, že by matka mala predsa len pravdu a príde jej veľký pád. A ona sa bude musieť s pocitom hanby vrátiť domov. To by nezniesla.
„Dobrý deň, kontrola cestovných lístkov!“...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mackenzie
26. 7.júla 2012 19:45
zaujalo od prvej vety
Napíš svoj komentár