Sedela tam už toľkokrát. Ráno čakávala na osobák zo Šenkvíc, 8:27, Potom prišiel deň, keď ho prestala čakať. Večer sa tade vracala domov, väčšinou na vlak o 22:07, ktorý ide do Vajnor, Ivanky pri Dunaji, Bernolákova, Veľkého Biela, ... a. Senca.
Neznášala ten smradľavý vlak. Neboli v ňom zástrčky, schopný záchod, wifi, smrdel a šli ním divní ľudia. Ale napokon, sama nebola celkom normálna, takže aspoň zapadala. Tak nenávidela tú dvadsaťminútovú cestu od stanice domov, boleli ju stále nohy po celom dni, po celom večeri, nevedela sa dočkať kedy bude doma, ani si nevšímala okolie, len trielila domov, otrávená z cesty. Doma hodila topánky o botník, zapičovala si na celý deň, uvarila si kávu a šla sa zavrieť do izby. A pokojne mohlo byť aj jedenásť hodín večer, káva sa nikdy nezdala ako zlý nápad. A tak každý deň, dookola.
A dnes?
Sedí na stanicu, prosí Boha aby vlak neprišiel, aby tam mohla sedieť ešte chvíľu, naťahuje čas do nekonečna. Bodaj by mal zajtrajšok milión hodín, alebo aspoň nech by nikdy neskončil. Na stanici sú stále divní ľudia, no a ona, stále zapadá. Je trinástého júna dvetisícsedemnásť, na Vinohradoch je tma. A v nej je tiež. K nástupištu sa dofučí staručký vlak, otvorené vozne, kožené sedačky, olejový smrad, a smrad človečiny. Je to najkrajší vlak na svete. Smrad je úchvatný. Za oknom sa rozmazávajú svetielka, pravidelne fučí lokomotíva. Je to ten najlepší vlak na svete. Nemusí mať záchody, ani zástrčky, wifi ani nič. Stačí nech je a nech nikdy neprestane byť. Nech hodina má milión minút a minúta milión sekúnd. Nech ešte nie je doma. Nech to všetko trvá čo najdlhšie. Zrazu je všetko tak nádherné. Pred očami sa tvoria spomienky, zafarbené na sépiovo. Vzadu sa chichotá jej vlastný duch spred piatich dní, hltajúci lacinku a hojdajúci vlasmi. Sedia tam traja a vezú sa do neba, rum v ruksaku a ja dúfam že toto je len obdobie. Ten rozdiel je neskutočný.
No kolesá idú tak ako išli stále, cesta je tak krátka, ako bola kedysi dlhá.
A tak teda 22:34 vystúpila a šla rovno cez jazerá. Svetielka v odraze, vôňa vody, hviezdna posýpka. Tam kde sa ešte nenarovnala tráva z poobedných uterákov okolo pláže, teraz kráča ona. Pomaly, naťahuje boj s časom, a sekundu po sekunde ho prehráva. Kráča a svetielka na vode kráčajú s ňou. Niekto sa v diaľke smeje. Och bodajby jej bolo do smiechu. A nie do opaku.
Tam sa opaľovali, a ukradli poháre zo stánku. Vedľa na deke ležala s ňou a s mamkou a smiali sa na tom jak sa zadrbali langošmi, mastné jak prasatá. Dve prasiatka. O niečo ďalej stál ani nie pred rokom on, opieral si tam mentolový bicykel a mal klobúk. To bolo štrnásteho septembra. Cesta dlhá, zdá sa dnes krátka. Všetky spomienky dnes kráčajú s ňou, nosia ju na pleciach ako vlny domov. A ona tak nechce byť ešte doma. Nebolia ju nohy, nič ju neotravuje. Len čas. Prečo, keď zastane ona, nemôže stáť aj čas? Prečo nemôže stagnovať na tejto ulici navždy s ňou, v tento večer, v túto hodinu. Je zima viac na holé city, ako na holé telo. Nie, ona nechce odísť. Ona nemôže. Patrí sem. Ona nie je doma vo svojom byte, ona je doma na každej ulici v celom Senci, celý je jej domovom.
Amfiteáter. Bolí .
Prechod. Bolí tiež.
Neboľ ma, prosíka. Maj ma rád, žadoní. Čas ďalej uteká a ona sa vlečie ako slimáčka. Bež si, ale ja tu ostanem naveky. Nikdy neodídem. Nie. Odmietam. Nechcem. Nikdy, nikdy nikdy...
Tmavé okná, tmavý byt, tmavé ulice a podniky kde nikdy nebola, i keď stále chcela. Raz pôjde. Keď sa vráti.
Dlažbové kocky, noc, ticho, ozvena, pešia zóna a ona má v sebe ozónovú dieru, ktorú do nej urobil dnešok.
Byt ju nikdy nesklamal. Stále tam bollo všetko. Balkón, výhľad, cigareta, vyložené nohy a v pozadí hrá Yann, neprestáva, cyklí jednú, ktorá trhá srdce, trhá bytie na atómy. Už tu nie sme my, som tu ja. Ja a ticho, ja a prádzno, samo, môj najlepší spoločník, pokoj, mier, tu som doma, tu sa moje kosti hrejú, tento byt ma vždy ohreje, nikdy nesklame, chráni, a ja ho milujem späť.
A tak odo mňa odchádza, lebo aj byt je mužského rodu.
Som tu doma. Bola som, navždy budem.
Aj keď som tu posledný krát.
A nikdy nepôjdem spať. Čas ma síce náskok, ale ja ho dobehnem, porazím. Moja časová smyčka bude tento byt, tento deň, ktorý žijem, akoby bol posledný, lebo je posledný. Aspoň tu.
Vážte si svoje domovy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pijemzelenycaj
15. 6.júna 2017 06:19
presne tym vlakom aj ja chodim!
Napíš svoj komentár