Amie

Je večer. Za oknom utekajú električky a nebo je už čierne. Ležím pod otvoreným oknom a žmúrim na hviezdy. Málo ich vidno, blikajú ostošesť, akoby mi chceli čosi povedať. V rukách držím knihu s prstom privretým na strane sedemnásť.

Bože čas, keby si chcel plynúť trochu rýchlejšie.

Rozrušené srdce je vždy tak trochu netrpezlivé. Nevie kam zaliezť, kam sa skryť, ako nahlas búchať, ako rozhorúčiť tepom telo, evokuje krátkometrážne filmy sépiových spomienok, bdele sníva, bdele pne telo v čakaní čo i len na deň. V hlave sa rozliehajú varovné znaky kričia s.o.s, maják prebleskuje za očami, oči sa lesknú, odrážajú svetlo hviezd a zastreto pozerajú, hltajúc všetko svetlo vonku i dnu, požierajú ho vo svojom jase zo všetkých strán, čoraz sú zahmlenejšie, čoraz viac nevidiace, neostriace, až kým sa nezavrú v nepokojnom sne o srdcatepe, ktorý len tak nevedomky, nechtiac pricvikol s mojimi prstami do šúflíka.

Všetko je príliš pomalé, príliš rozťahané, minúty sú hodiny, hodiny sú dni a ja netúžim netúžiť, chcem celým bytím. Opité myslenie, otupená opatrnosť, zabudnuté bolesti, myšlienky v posteli pod perinou zovreté, oči privreté, nie dych, nie duch, všetko sa ťahá, pomaly, pomaly, cez póry prúdia myšlienky vyzlečené z hradieb, nesúrodé písmenká zastupujúce pocity. Hrá Amie, Damien Rice spieva, just a little older, that’s all.

Then something unusual, something strange

comes from nothing at all.

 Blog

6 1 0 0 2

Komentuj

2 komenty k blogu