Dva.
Už som dnu.
Sadnem si na vyvýšené miesto oproti dverám, chrbtom k vodičkovi.
Najprv sa unavene nesústredene snažím usadlašiť čo najpohodlnejšie.
A potom to príde.
Premerám si commuters a rozmýšľam o každom jednom.
Tá pani v tom červenom kabáte sa síce snaží vyzerať sviežo, ale v odraze vidno hlboké kruhy pod očami , vidno vrásku výčitky vrytú hlboko v čele a ochabnutý lesk v očiach. Na prvý pohľad však vzyerá akoby sa jej splnil životný sen. Ak sa človek zahľadí, uvidí.
Takto sa postupne zoznámim s každým.
Už počas tretej zastávky cítim, tie oči.
Vypaľujú mi líca, sánku, i rozfúkané vlasy.
Prerážajú ma ako kôl.
Poznáme tie krátke pohľady v odraze na tváre, na hrdlá, na ruky a úsmevy. Poznáme tú slastnú sekundu, zistenia pekného objektu v danej hromadnej doprave.
Milujeme to. Sme ženy.
Ach, nevšimol si ma. Keby tak vedel ako na neho civím. Zdvihol sa keď nastúpila stará baba. Usmiala som sa popod nos.
Aký galatný človek.
Sedel si oproti.
Veď preto. Aspoň ho dôkladne preštudujem. Hmmmm.... číta spisy Immanuela Kanta. Filozof. Ako pôvabne mu skĺzol prameň vlasov do čela. Fúkol doň. Opäť som sa usmiala.
Nie, neodtrhnem zrak od tých dlhých bielych prstov a dlhých dovnútra zahnutých nechtov. Budem mu na ne čumieť či mu to je príjemné alebo nie.
Podvedome som si preložila nohy cez seba.
Na pár sekúnd odtrhol zrak od knihy a zahľadel sa na nohu trčiacu spoza operadla oblečenú v tmavohnedej vzorovanej pančuške. I on sa usmial.
Ale inak sa zatváril keď sa na mňa pozrel a uvidel môj potláčaný úškrn. Cčervenal ako rúra a zasa sa zazízal do knižky.
Po čase zdvihol hlavu a pozrel von oknom.
No ja som vedela, že pozerá do jeho odrazu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zannie
12. 11.novembra 2010 17:41
tento blog dokonale hra k tiersenovi (je to on?)...ako text skladby
Napíš svoj komentár