Benjamín.

Cink.
Hraje zvonkohra. Jemné kovové paličky o seba nežne cinkajú a harminicky sa chvejú.
Ako moje viečka.
Nepatrené pohyby i horúčka v pohľade.
Stalo sa to už dávno.
Bola som ešte dievča. Nemohla som mať viac ako 16.
Pamätám sa na ten deň, akoby to bolo včera a jeho vidina ma prenasleduje celý môj život.

Stála som v rade na obed a netrpezlivo som sa hrala s hodinkami na ruke. Nervózna z dlhého dňa som si nevšímala nikoho a nič, bola som rada, že sa ku mne nikto neozýva a nič po mne nikto nechce. Chcela som pokoj a čo najskôr byť doma.
No drgnutie lakťom zozadu ma vyrušilo z úvah a plná hnevu a pobúrenia som sa otočila a chystala sa vynadať.
Tu som sa zháčila, najkomickejšie, ako som vedela. Oči sa mi rozšírili, a sánka spolu s rukou padli.
Predomnou nevinne postával sotva dvanásťročný chlapec s najnevinnejšou tvárou na svete. Prenikavo na mňa pozeral, priamohľad, pretože nikdy som veľmi nenarástla. Čierne vlasy sa mu surrealisticky točili okolo bielej tváre s množstvom jemných neviditeľných pieh. Tak súmerné a jemné črty, dokonalá jemná sánka, svetlé rázne vykrojené pootvorené pery, chudé prepadnuté líca a tie spýtavé oči. Čakali, ako im vynadám, ako ich zhreším a liali sa svetlom v svojej dynamickej zelenosti. Križovali a bodali ma sťa kopije.
Chlapec, rovnako vysoký ako ja, rovnako útly v svojej detskosti a ja v svojej nedozretej ženskosti. Nesmial sa, ani nezačal kričať, ako ostatní sopliaci. Len na mňa čumel a ja na neho.
Malý grécky boh.
Dlhé pavúčie ruky, slonovinového zloženia mu trčali z rukávov držiac tácku dlhými tenkými, kostatnými prstami s neprirodzene úhľadnými nechtami.

V tú sekundu som zatúžila mať o štyri, päť rokov menej. Pocítila som starobu, hnev, smútok, nenávisť k mladosti, k detstvu, pálčivú bolesť. Zasiahla ma tak náhle, až sa mi podlomili kolená. Znenávidela som všetky dievčatá mladšie odo mňa. Všetky. A bolo mi jedno, či boli mladšie o rok, o dva. Nenávidela som ich. Pretože vekom MU boli bližšie. Cítila som, ako vráskaviem, ako šediviem, scvrkávam sa a on nadomnou stojí mladý, krásny, pružný plný sily. A predsa tak nevinný, tak detský, tak chlapčensky krásny.
Túžila som ho pohladiť po ebenových lokniach, po tej hodvábnej bielej tvári, chcela som skúmať, kedy mu začnú navierať žilky na tých kostatných rukách, ktoré mal aj tak väčšie ako ja, hoci som ho prevyšovala štyroma rokmi.

Nie, nebola som schopná slova a ako som sa nahnevaná otočila, tak som sa i postavila nazad. Vydesene som nevraživo pozerala všade naokolo, či si niekto všimol, ako mi neprirodzene zrumeneli líca, ako som súčasne aj pobledla, ako sa mi roztriasli kolená i ruky. Takmer som sa zosypala na mieste od náhlych pocitov.

Malý grécky boh, mimochodom, neskôr som zistila, že sa volá Benjamín, čo v mojom kontexte rozhnevalo moju nepookriatu vášen ešte viac a doslova som rozkypela zlosťou. Neznášala som siedmačky, ôsmačky a deviatačky, a ešte viac som zanevrela na šiestačky a piatačky.

Po roku prenasledovania Benjamína po všetkých školských chodbách prestúpil na inú školu. Zrútil sa mi svet.
Spadol ako opona na javisku. Viac som ho nevidela. Už je to šesť mesiacov a odvtedy som ho nevidela.

Keď si na neho spomeniem, chvejem sa ako harfa vo vetre.
Benjamín.
Najmladší.
Najsladší.
A ja stará, vyžuvaná.
Bude patriť mladým dievčatám. Želám si, aby všetky umreli.
Aby umreli všetky ženy a dievčatá a ostala som len ja a Benjamín.
No on v mojej mysli ostal svieži, jemný, nevinný. Jeho tvár zasluhuje šťastie a lásku.
Tá moja, zvädnutá už mala všetko, čo mala mať.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu