Opäť mi pred očami vznikali hmotné spomienky. Kúsok kamienkovej pláže a vlny slnečného jazera narážajúce o breh z tej druhej strany. Ktovie ako voda vidí breh. Ako keď sme my v jazere a pozeráme ako nás voda unáša od brehu v malých vlnách nás vesluje do väčších hĺbok. Rada sa topím, rada sa unášam, nechám si preveslovať telo vlnami sviežosti, od ktorej sa točí hlava. Možno môj strach z utopenia sa je potláčaný zvedavosťou. A ty si sa tak bál ísť hlbšie. A chcel si jazero uchopiť a uniesť ho sám, než by ono malo urobiť toto tebe. Si chlapec, ktorý sa bojí vody, všetkého čo nemá logiku, všetkého čo sa nedá navrhnúť v laboratóriu a vypočítať na kalkulačke, a tak sedíš na hojdačke a vznášaš sa pri nebeských prelúdiách a pršíš vo fragmentoch do magnetov a magnetických polí, logika nikdy nebolí, no padá na úplne dno, kde snov je stále menej, menej, no z tej hĺbky poučnej a cennej, vidno svetlo, svetiel kopy, a tak sa to všetko kopí, zážitky, prežitky, túžby, sny a šťastia, strach, čas na teba fúka prach, tak ho zmetieš rukou a tu možno ti niekto vnukol že schopenhauer vlastne píše múdrosti, ktoré ti celkom od kosti oberú telo, až sa trasieš od zimy ako osika a to máš zimu rád. tak snáď sa necháš raz utopiť.
možno pocity netreba pochopiť. možno ich treba len cítiť, nehľadať dôvody ako theseus ariadninu niť. možno stačí vnoriť dušu do mora a zhora Boh na prazem vstúpi, zistí, akí sme všetci hlúpi, mimozmyslové zážitky sú očistcom, keď máš eden priamo pred sebou, lebo nehovorí sa dva dni dozadu ale pred dvoma dňami. a tak je to i s nami. snami realitu nezmeníš, možno zmenšíš kapacitu zásahu prebudenia sa do zatratenia upršaných rán, a rán na duši, tele, kde niekedy žilo vrelé, malé. také ako to na oblohe, sladké ako cukrová vata, nekričalo rata tata, láska bolí, láska dusí, topí, zadúša, celý svet ma pokúša, je horúčkou i mrazom naraz na koži, po nociach v hlave mátoží, nedá spať, nedá jesť, nedá myslieť.
Radšej ležíš na brehu, hľadáš v notových záznamoch nehu, no neha nemá melódiu, len vibrovanie vo vnútri, špeciálnu energiu prijatú z končekov prstov, dotyku a prášenia piesku z uteráka.
*And you´re still reaching for the moon?
-No, Father. The moon is reaching for me.*
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
antifunebracka
15. 9.sept. 2016 20:33
Som si to v hlave tak rapoval
Napíš svoj komentár