(cy)Ráno

Áno, skladby tohto génia sú mi nekonečnou inšpiráciou.... v každej jednej nájdem minimálne dve múzy.

Nežný dotyk slnka sa mi zachvel na obrvách a zťažka som otovrila oči.
Do sústavy mysle mi preniklo ráno prudké a jasné ako prvé svetlo, čo si pamätám. Zľahka sa opieral o stenu a kreslil na ňu tieň žalúzií.
Vstala som s tupou bolesťou v nepvyspatom stavci a podišla k balkónu.
Milujem výhľad z môjho okna. Čupí tam vŕba. Jemne šelestí lístím, šepká, a vábi tenkými prstami listov, víri sa na zemi a krúti opadané papiere listov. Teraz cez ňu preniká svetlo. Tancuje v jeho odleskoch pomedzi hánky jej prenikajú lúče a ona sa s nimi dojímavo mazná.
Aké zvláštne je slnko. Oranžové. Žlté i biele. Keď zavriem oči je červené.
Na nebi je však stále i mesiac, a jeho súper, vychádzajúce slnko, každý v žiarivej zbroji.
No tam, kde príde svetlo, tma nevyhrá.
Čo je to vlastne tma?
Len nedostatok svetla.
Pekná predstava.
Rovnaká, ako tá, že zlo je nedostatkom dobra.
Ach.

Otvorila som dvere a do izby prenikol ľadový novembrový vietor, ranný, chladný, cynický.
Vovial mi do bielej tváre tmavé vlasy a pár konárikov vŕby. Zima.
Prenikla mi i do srdca. Už dávno.
Prenikla tam s prvým spadnutým listom. Spadol, lebo strom mu už nedal nádej na život a teraz ticho hnije v tráve. Ani mne nedal nik nádej. Padám spolu s opadnutým lístím a hnijem na zemi. Spadla som z neba.
A rozdala kúsok seba.
I tebe.

Tak i jeseň opadne. Áno, o rok príde nová.
No ten list, čo spadol už na strom nevylevituje nikdy.
Ani ja sa už do neba nevrátim.
Pretože pádom sa už nikdy nevrátime na miesto, z ktorého sme vzlietli.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu