Duševná vražda

všetci sme unavení.
je jedno či si poviete, že nieste. klamete sa.
pozri von oknom.
všetko je tak skurvene sivé.
nič nikde, len taká rutinná šeď, ochabnutosť.
nie si plný života, ako si si myslel. jediné čoho si plný je nič.
nič.
len taká nuda, len takto prežívaš.
prežívam?
snažím sa ti nanútiť to, že mne je nahovno?
áno je mi.
nastupujeme do autobusov, vlakov, všetci zvráskavení, všetci starí, vyžití, vyžúvaní,
zvráskavení, máme ryhy v tvárach, spuchnuté oči a pod nimi kruhy ako podkovy, akoby nás v noci kopal do očí minimálne kôň.
a sedíme, prezeráme si jeden druhého, len tak po sebe hľadíme, zazeráme a hľadáme chyby na druhých, lebo naše vlastné nás už unavujú.
viete, všetci si o sebe myslíme akí sme super, akí sme jedineční.
lenže tí druhí, tí naokolo môžu byť lepší.
viete, rozmýšľame o tom ako raz všetko napravíme, a všetci na nás budú spomínať s akousi nehou v očiach, kedykoľvek sa im vynorí naša tvár v hlave, v myšlienkach. a len o tom rozmýšľame o tom dobre, ktoré raz plánujeme urobiť.
a viete tí druhí oni možno o tom dobre nerozmýšľajú, len ho tak konajú, ani nevedia ako.
a preto je to lepšie.
lebo koniec koncov, každý na prvý krát chcú všetci tých zlých, či už pre tú príťažlivosť, alebo pre túžbu zlomiť si srdce. a takto z vás urobia zlých ľudí.
chcete byť ich? ignorujte ich, majte ich na páke, buďte rovnako arogantní, sarkastickí a kamenní ako oni, luhajte si, že vlastne ste takíto a nie iní. preklamete sa a potom ste už vážne pateticky zlí. hrajete to tak dobre, až jedného dňa to už nebude potrebné hrať. a potom, potom aj tak ostanú žiadaní tí dobrí ľudia.
tí užasní, milí, tí čo sa vedia k ľuďom správať úžasne. a vy umriete vo svojej naučenej zlobe, vo svojej oklamanej škrupine, lebo ste dobrí boli, ale prepadli ste tým od prírody zlomyseľníkom, a tak ste sa vlastne zničili.
aký účinný recept na smrť vlastnej duši.
zomrela, spáchali ste samovraždu myšlienkam, presvedčeniam, hodnotám, a takto potom píšete takéto nudné chujoviny plné trpkosti, žiarlivosti, výčitiek, smoly, samozrejem, vašej vlastnej.
dýchate na sklo autobusov?
načo?
pretierate ho, s pocitom že bude čistejšie.
ale načo?
aby ste videli rovnaké nič? rovnakú hmlu ako predtým.
lebo všetci sa radi pálime na veciach, keď máme pocit že stoja za to.
a niekedy vážne stoja.
ale to nikdy neodhadneme dokým ich neokúsime a neobaríme sa vlastnou slepotou až do bezvedomia.
chyby sú na to aby boli robené? sme vážne všetci takí omylní? či sa len pokúšame ospravedlniť svoj egoizmus?
neodpovedajte, nemusíte, každý podľa samého seba, aj keď si povieme v hlave " nie, nie, ja taký nie som", viete aká je skutočná, skurvení tvrdá pravda, ktorú nepriznáte ani sami pred sebou.
a takto strácate život po živote, vraciate svoje sny ako vratné fľašky, nie tento sa nesplnil, takže už nemá zmysel, vymyslím si nový.
strácame nádej, strácame samých seba, o druhých nehovoriac.
alebo mám zasa zlý deň a nútim druhých zdieľať svoju prekliatu zatrpknutosť, svoju pýchu, pokorenú hrdosť?
je to jedno.

aj tak sa len dobijeme vlastným mečom.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu