chce sa ti len ležať a spať
a počúvať a nepočúvať a rozmýšľať a nerozmýšľať
len tak plynúť.
Márnime čas.
všetci sme tak márniví
tak pozemskí
prečo nemôžeme byť chvíľu abstraktní?
nie hmotní?
vážime si druhých a nie samých seba, alebo naopak, no nikdy oboje naraz.
poď a hreš, veď žijeme len raz a Boh je tak milosrdný, že ak existuje tak odpustí, a ak nie, tak sa nič nedeje.
Prečo?
toľko istoty?
spoľah, spoľah na niečo čomu veríme v časoch núdze a niekdy ani vtedy.
spievaj mi uspávanky.
chcem počúvať tvoj hlas.
nie je to márnivosť?
počúvať zafarbené tóny ako sa derú z hladkých krkov a vydávajú zvuky, tóny, rozumieme, nerozumieme.
nafúkaj mi nafúkačku.
budem si púšťať tvoj dych do úst, keď tu nebudeš.
všetci sme tak.... pozemskí.
tak .. ľudsky neľudskí
nechceme ubližovať a predsa si nemôžeme pomôcť, potrebujeme fyzično aj to, ktoré bolí.
nemusí si bolieť telesne, môže bolieť aj duševne.
bolí ich to.
ale my ten dotyk potrebujeme.
nezobúdzaj ma ráno, budem preč v snoch.
nechcem sa zobúdzať sama už nikdy viac.
spievaj mi ...
" a ona nemala žiadne predsudky, boli to ľudia ešte lepší než tí normálni."
sme my normálni?
musíme byť.
inak by sme boli príliš dobrí.
tak normálne až je to patetické.
obyčajnosť.
sivosť.
všetci robíme rozhodnutia sami za seba.
a zároveň sa všetko deje ako sa má.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
l1me
7. 4.apríla 2013 17:20
ten film :/
2
..vážime si druhých a nie samých seba, alebo naopak, no nikdy oboje naraz...
Napíš svoj komentár