Všetko sa tak mihá do diaľav že to ani nestačím zaznamenať.
Dni ubiehajú každý po svojom, nestačím sa nadýchnuť a tá krásna chvíľa je už preč..
Čas, kedy sa už zastavíš? Aspoň v tej jednej sekunde? V tom jednom pohľade, v tom jedinom úsmeve, pri tých slovách?
Nie, ty si radšej utekáš ktovie kam a zanechávaš za sebou spomienky.
Spomienka.
Nemám rada to slovo. Je tak... nepríjemné! Ja nechcem len spomínať, chcem aby sa spomienky opakovali.
Taký aký bol dnešok možno zajtrajšok nebude. Možno bude krajší, ale človeku spravidla nieje dopriate toľké šťastie. Teda, mne iste nie.
A tak si sa len sklonil, chrbtica sa ti ohla ako luk, cítila som ako ti zašumela krv v navretých žilách na predlaktí, zdvihol si tú katedru a niesol. Potom si hlavu zdvihol a na čele bola ďalšia žila a s tými očami škriatkovskými si sa na mňa pozrel, zaškľabil sa nad mojim nechápavým rozčarovaným pohľadom.
Je to len fantastický sen ktorý nikdy nebude reálny, cítim to celou svojou bytosťou.
No tieto sekundy chcem aby zastali. Aby zastali, aby svet zanikol a neexisatovalo nič iba tá chvíľa, ten moment v ktorom sa mi podlomili kolená ako zaľúbenej piatačke na základnej škole.
Chcem aby si mi ešte opakoval že som krásna, dookola a dookola tak ako dnes pretože to bolo prvé čo si mi povedal a ja som len sklonila hlavu celá purpurová a zamrmlala čosi o tvojom zhoršenom zraku.
A tak ďalej plynie, ďalej uteká, oberá ma o všetko.
Ten čas..
A ja sa otáčam a vidiny miznú v hmle akoby ani nikdy neboli. Padajú dolu do tmy, obracajú sa v tieňoch a zanikajú... ostávajú len v mysli na to aby mučili... na to aby týrali... na to aby nútili túžiť ďalej a ďalej... po opakovaní, po znovu nájdení...
Také sú ony zlé.
Chcela by som časostroj kde by som prežila všetky okamihy v ktorých mi bilo srdce rýchlejšie a pomalšie zároveň.
Tie ktoré mi poľahúčky vyrazili dych a vrazili červeň do tváre.
Chcela by som..
No nebude. Nič. Nikdy.
Bolo.
Dnes.
Včera.
A zajtra?
Zajtra čo?
Bože nehraj sa so mnou ak to nemyslíš vážne... Radšej nech nie je nič, miesto toho že ma nechávaš žiť v planej nádeji, sama si hádžem polená pod nohy a potom trpím pre vlastnú naivitu.
No môžeš za to aj ty.
Že mi takých ľudí staviaš do cesty.
No cez to všetko trápenie to stojí zato.
Pretože vtedy som na medziposchodí držala stoličku, vypadol mi prameň z copa a jeho ruka sa natiahla a dala mi ho za ucho.
A ja som sa roztopila na dlažbe a šťastne som sa usmievala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár