Bolo to dávno a ten svet ešte existoval.
Ja som z neho stvorená, pochádzam z jeho útrob, som jeho dcérou.
Bolo to už veľmi dávno, keď ma od neho odtrhla spoločnosť a ja som už nevedela nájsť jeho čarovné dvere. Krištáľový kľúč s úlomkami labradoritu a lapis lazuli ma hreje v náprsnom vrecku.
Je od jeho lianových dverí, otvára svet celkom výnimočne fantastický.
Pamätám si naň ešte celkom presne, viem ho opísať, pretože ho navštevujem každú noc na čarovnom koberci.

Bol väčšinou tmavomodrý. Na istých miestach tmavozelený, či tmavohnedý. No nebol len tmavý. Takýto bol len vtedy, keď mi bolo otupno. Keď svetom tlelo peklo a zem bola ťažká a nasiaknutá krvou Múdrych. Býval aj svetlý a to hlavne na svitaní. Béžovo žltý, staroružovo hnedý. Jeho moria boli vždy pokojné a hladké ako sklo. Vtedy bol jarný, tajomne rozprávkovo-skutočný. Bol reálne vymyslený. Ranný, hviezdny a teplý.
Stromy sa ťahali povyše oblakov, skrývali ma medzi seba, hladili konárami, listami, a ja som sa vždy uložila na vankúši z kapradia, ktorý v mojej ríši nekvitol len počas svätojánskej noci. dodával mi silu vždy.
Nad stromami boli plejády z anjelov, všade dookola bolo všetko čo mi vrástlo do srdca pevnejšie ako krv, ktorá tade prúdi.

Nebola som tam sama. Boli tam i lesné víly, i škriatkovia, i pár jednorožcov, niekoľko morských panien, jelene, vlky, no i nymfy, draci a medvede. Ja som bývala na strome, ktorý bol bútľavý, tam ma každý večer čakal ten s tými veľkými očami a tmavými vlasmi. Prsty mal položené na krehkej lutne a jeho pohľad na mňa smeroval zdola. Vtedy mu na viečka sadal tieň a jeho mihalnice sa mu mäkko opreli o líca, usmial sa perami, ktoré mi spievali do ucha každú noc a keď mi bola zima, vrástol do mňa a svet na pár sekúnd umrel do extázy galaxií a hviezd.

Tento svet bol.
Je.
Bude.
Nezničí ho nič. jeho nedotknuteľnosť spočíva v jeho jasnej krištáľovej nevine. Je čistý. Dobrý. Hriešne nevinný.


V tom tóne sa jeho ruka dotkla mojej tváre, jeho oko sa dotklo môjho pohľadu a ja som vedela, že pre neho, neexistuje nik iný.
odložil knihu, zahasil fajku a nahol sa ku mne.

Mon récit continue pendant plusieurs jours et plusieurs nuits. Et ne finit jamais. Seuls les.

 Blog
Komentuj
 fotka
bludiacisvetom  12. 7. 2011 09:21
Vtedy mu na viečka sadal tieň a jeho mihalnice sa mu mäkko opreli o líca, usmial sa perami, ktoré mi spievali do ucha každú noc a keď mi bola zima, vrástol do mňa a svet na pár sekúnd umrel do extázy galaxií a hviezd.





perfektne a elegantne opísané, na chvíľu ma to vytrhlo z reality
 fotka
sajuri007  12. 7. 2011 13:25
Magnifique
 fotka
helliumka  12. 7. 2011 22:53
tres bien
Napíš svoj komentár