Oblizni palec, prst, to je jedno a namáčaj ho v nich. Ako keď sa vysype cukor a ty ho prstom pozbieraš.
Tak som sedela na privysokej drevenej stoličke vo verande. Babka v letnej kuchynke zavárala jahody a černice. Staré dobré ruky jej pôvabne prechádzajú z hrnca na fľaše, život odrážajúce oči prebehujú po kuchynke, celý pohľad ma veľmi upokojuje. Jej pohyby, jej úsmev pri práci, i láska s akou narába s ovocím. Reumou skrivené prsty i tak jemne preberajú plody s citom a pery jemne brnia pri hmkaní pesničky.
V chodbe je žltkastá žiara, taká teplá, vzduch vonia kvetmi a variacim sa sladom v hrnci.
Babka bola okúzľujúce stvorenie.
Smiala sa veľmi nákazlivo, usmievala sa pri všetkej činnosti, ktorú vykonávala, vedela sa k človeku prihovoriť podmanivým spôsobom, jej úsmev bol nie milý, ani vľúdny, ani dobrácky, ale tak ľudský, tak vnímavý, že viete, že práve ona vás chápe, že práve ona vie o vás všetko, predpovie vám budúcnosť a všetko to urobí s najdetailnejším prehľadom a pritom aj keď padáte, drží vás len svojim bytím a viete, že je to to najčistejšie bytie aké existuje.
Páslo dievča pávy...
v tom zelenom háji..
Melódia sa tíško ozýva spod zavretých usmievavých pier.
Moja detská ruka drží krajec chleba s domácim maslom a džemom a oči držím upreté na babke.
" Babička, chcem mať takú ružovú perinu! "
- Áno, on s tebou na nej bude lietať!
" Vážne?"
- Áno.
Zastala vo svojej práci a otočila sa na mňa. Pehavú slnečnú tvár natiahol rozprávkový úsmev.
- A bude mať v očiach žlté fliačiky.
" Žlté? " divila som sa a ďalej som na jazyku cítila ten dokonalý malinový džem.
- Tak.
" A bude mi spievať pesničky?"
Babka opäť prikyvuje.
- A príde z neba.
Usmiala som sa a dojedla raňajky.
Dnes, o trinásť rokov neskôr sedím v električke, v ušiach mi znie tá istá melódia, akú si hmká babka a rátam ľudí, ktorí sa na mňa usmievajú.
Nenašla som ani jedinú smiechovú jamku.
Ľudia, prečo sa mračíte?
Je teplo, je krásne, svieti slnko, tiene budov sa opierajú do atmosféry s krásnou nahou ľahkosťou, ulice sú farebné, vzduch svieži, všade sa fontány láskajú, voda s vodou, kvapky s kvapkami sa hrajú!
Kolotoče.
Pouliční muzikanti, ľudia prečo sa mračíte?
Vari nie je život nádherný?
Len sa pozri ako sa deti naháňajú okolo sôch, ako sa na seba starí manželia s láskou usmievajú, ako sa otvárajú kaviarenské terasy, zmrzlinárne, ako ulice brázdia staré krásne bicykle s košíkmi vpredu, alebo vzadu, vzduch vonia niečim krásnym.
Nie je ani toto dôvod na chvíľku zabudnúť na všetko zlé a usmiať sa len tak pre existenciu dňa, pre moment, pre prítomnosť, lebo ono to všetko odíde a my potom nebudeme mať šancu spomínať na naše súkromné úsmevy hrdinov?
Môžeme byť hrdinami, aj keď na jeden deň!
Ja budem kráľovná, ty kráľ a nik nás nedostane!
Je večer.
Sedím na verande.
Na privysokej drevenej stoličke.
Už nemám šesť ako vtedy.
Mám šestnásť a na sebe modré šaty s béžovými kvetmi.
Babka sedí oproti mne v prútenom kresle, za ňou je drevená stena, na nej pribitá polička a na nej sú vázy s kvetmi, hodiny, drevená mištička na kľúče a babkin zápisník s telefónnymi číslami.
Sedím. Hlavu zvieram v rukách a polievam vodou z očí stôl.
Babka ma pohladí po chrbte.
Kristínka, láska býva takáto. Patria k nej slzy a plačeme, keď veľmi milujeme. Nikdy nezabudni plakať,lebo to vie lásku vyjadriť silnejšie ako všetky slová a neubrániš sa slzám, aj keď slová premlčíš. Teraz ale neplač. Si tak mladá, a život je tak veľmi dlhý. Tak veľmi dlhý. Utri si oči, lebo zamilovať sa človek môže každý deň aj desaťkrát, koľkokrát môže človek mať rád, tak úprimne z lásky? Dvakrát? Tri?
Aj raz je dosť.
Ak neprišiel, on príde.
Na tej ružovej perine, čo som ti sľúbila.
Na svete je párny počet ľudí.
Vždy bol.
Dvihne mi prstami bradu a pozrie na mňa tým nadprirodzene múdrym a milujúcim pohľadom. Do rúk mi podáva drevenú píšťalku.
Páslo dievča pávy..
v tom zelenom háji.
Prišli k nemu dva mládenci
poď ty dievča s nami.
ďakujem za všetko, perinBABKA.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
montanalegal
21. 8.augusta 2013 12:33
dobre blogy, al tie moje stoja za omrknutie...
Napíš svoj komentár