Malo to ostať tak, ako som to nechala! Nemal ma vyhľadávať! Predsa som ho o to poprosila!
Ukradomky som si kapucňu pritisla tuhšie na hlavu, nos si skryla pod hrubým farebným šálom, a rýchlo som kráčala námestím Viedne k metru. Všade naokolo panoval vianočný zmätok, sneh každému plietol cestu, šmýkalo sa a človek nevidel na koniec nosa. Snehové vločky mi padali do očí, a zabraňovali môjmu bleskovému presunu z námestia do bytu s balkónom na ulici 78. Prečo som si vybrala tú ulicu?
Pretože som hlúpo verila, že ho už nikdy neuvidím, a predsa som si nedočkavo kúpila lístky na dnešný koncert. Dychtivo som ich vytrhla predajcovi z ruky, plesla eurá na pult a už aj som s ohňom v lícach utekala preč a tešila som sa. Naraz ma prudký nával hnevu na seba samú skoro zrazil z nôh. PREČO som to urobila? Preruším tú magickú niť, ak ma uvidí. Preruším aj svoje odhodlanie ak ho uvidím ja. Nie, nemá to nijakú perspektívu.
No vtedy, v lete, na Montmarte, kedy som ho náhlivo zastavila, nabažila sa ho, vdýchla som ho celou múzou, celým srdcom, až po končeky už dorastených vlasov, nechala som pri ňom všetku dušu, sny a ciele a rýchlo som odišla. Bolo to nádherné. A teraz, som prišla do Viedne, na vlastnú výstavu. Nechal vo mne múzu, ktorá zo mňa vyčarila akademickú maliarku za pol roka. Akurát teraz tu musí mať koncert. A moja hlúpa hlava utekala do ticketportalu a kúpila si lístky na jeho koncert. Do prednej rady.
Trpím tak extrémne vysokým percentom demencie. Je to smutné.
V metre som so sklonenou hlavou čítala De Profundis ( po francúzsky samozrejme) aby som mala dôvod mať sklonenú hlavu. Duchom som ale bola so zavretými očami. Necítila som nič. Ani zimu, ani olejový železničný pach. Celé telo mi vibrovalo od vzrušenia. Už len pár hodín. Presne, dve hodiny, Dovtedy musím prísť domov, dať sa doporiadku a naspäť sa dopraviť do divadla. Presne som si to vyrátala.
Vystúpila som z metra a utekala domov. Bolo to len pár metrov. Minula som obitú plechovú tabuľku " Sommer Straße " a zastavila na čísle 78. Tu som bývala. Jeho skladbou.
Horúčkovito som otvorila dvere, nedočkavo ich zabuchla a netrpezlivo som sa hodila do vane. Šatstvo som zo seba len zoškrabla, topánky odkopla. Napustila som si krásne teplú vodu a pôžitkarsky som si ponaťahovala stuhnuté údy. Do priezračnej vody som naliala penu do kúpeľa s mojou najobľúbenejšou vanilkou a zavrela som oči, nechala bežať čas, nech si len uteká. Mám pred sebou veľa času.
Po dvadsiatich minútach vo vodnej agónii som vybehla z vane a omotla asom si okolo tela starý uterák s rozprávkovými postavičkami, ktorý som švihla babke, keď ho chcela nechať mojej mladšej rozmaznanej sestre. Ako zmyslov zbavená som pobehovala po byte, všade rozhadzovala šatstvo, topánky a sprevádzali ma staré keltské, walešské, a ruské kliatby a nadávky, ktoré ma naučil moj polyglótsky bratanec. Po desiatich minútach som so spokojným úsmevom sedela v obývačke na veľkom vyležanom tmavočervenom gauči a sušila som si vlasy. Na pokraji síl som si obliekla obyčajnú, najvšednejšiu čiernu tvídovú sukňu, zmätkujúc som na seba natiahla silonky a kvietkovanú blúzku s trojštvrťovým rukávom. Aj tak nemám veľa formálnych vecí, načo by mi v ateliéri boli? Môj šatník sa skladal väčšinou z plášťov, počmáraných riflí, šortiek a obrovských tričiek na spanie/flákanie/pomestechodenie.
Po ďalších pätnástich minútach som už zamykala byt, a kriticky som sa obzerala v odraze chodbového okna. Nevyčarovala som zo seba nič vzlášť, no pripadala som si pekná, už len preto, že som bola čistá, umytá a po dlhom čase som mala sukňu.
Ako blesk som zbehla schodmi dolu a utekala na metro.
Ach, tá strašná radosť! Srdce mi skoro z hrude vyskočilo, keď som s rozšírenými očami vstupovala do divadla a nervózne som v ľadových, spotených rukách žmolila vstupenku. Nepchalo sa tam veľa ľudí, veď maestro chodí koncertovať do Viedne veľmi často. Pravdupovediac, nepovedala by som, že nás v sále bude sedieť viac, ako tisíc päťsto. Na Viedeň je to veľmi nízky počet obecenstva.
Usadila som sa v tej prekliatej prednej rade , nevnímajúc zhovárajúce sa dámy o maestrovom umení, ani páry, ktoré po sebe žiadostivo hľadeli a pečatili si lásku s budúcou hudbou, ktorá mi šumela v spánkoch a rezonovala v každej časti môjho roztraseného tela.
Zrazu som pocítila rovnaký hnev, ako keď som prechádzala námestí popoludní. Sedím v prednej rade ako päsť na oko vo farebnej blúzke medzi čiernymi paniami, moje vlasy svietili v sále ako oheň v krbe, a ja som si nadávala. Tentoraz len po keltsky, lebo vzrušenie mi zatmilo tú časť mozgu, kde som uschovávala v pamäti tie walešské a ruské nadávky.
Moje oči omámene zízali na forte piáno stojace na javisku predomnou. Za tým bordová opona len stupňovala moje napätie.
Pri uvádzačovej tvrdej nemčine som skamenela na mieste, lebo som zacítila že sa blíži.
V sále nastalo ticho.
No moje srdce bilo tak hlasno, že ho počuli hádam všetci.
Opona sa roztiahla, moje napätie vrcholilo a z tieňa vystúpil on.
Maestro.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bonita
15. 9.sept. 2010 18:32
*_*
Napíš svoj komentár