" Agnes?"
Začula som jeho mäkký francúzsky prízvuk s jemnou tóninou na "n". Srdce mi zaplesalo a poskočilo až do hrdla. Áno.
Počula som ho. Bola som pripravená odpovede. No nebola som schopná slova. Moje podvedomie sa uškrnulo. Vedelo, že sa ku mne skloní. Ako vtedy.
" Neuspela si."
Ako prosím? Neuspela som? V čom?
Pustil ma. Prudko som zdvihla hlavu a začudovane som sa na neho pozrela. Cítila som, ako sa mi vnútornosti bijú, akoby som mala v tele len samé srdcia, a nič iné. Červená v tvári ( ó áno, cítila som tú horúčosť, ktorá mi ako príboj narážala do líc) som na neho pozerala. Do tých krásnych sivomodrých očí s klenutou brvou, ktorá im dodávala arogantný pohľad. Pozerala som do nich. A menila sa na želatínu. Podlomené kolená som horkoťažko udržiavala v rovnej polohe bez trasenia a hrču v krku som myšlienkami neľútostne zbíjala.
" Prečo som neuspela?" spýtala som sa ho nakoniec, síce zahanbená, no odpoveď som tak či tak chcela vedieť.
Stále mal v tvári rovnaký výraz. No postupne som si všimla ako sa mu svetlo v očiach predĺžilo a roztiahlo sa do spokojného úsmevu. Jeho ústa napodobnili pohyb, ktorý vykonali jeho oči. Usmial sa.
" Neuspela si. Pretože som tu. I ja, i ty. " odpovedal. Myseľ sa mi zatackala. A opäť som pozrela do zeme. Vedela som, že to spomenie. Áno. Vyčítala som si tú chybu, už keď som šla na metro a teraz som sa za ňu doslova nenzášala. A ešte viac som sa za to neznášala o to, pretože som cítila, že som od hlavy po päty premrzená šťastím a napätím, a nevedela som tento pocit pretlačiť. Bola som šťastná a a neznášala som sa za to.
Pred očami sa mi mihali parížske spomienky. Ani som si nevšimla, ako sa predomnou objavila ruka. Veľká dlaň, s dlhými tenkými prstami naväzujúca na chudé zápästie. Koža na nej sa mi videla jemná, hladká a teplá. Pulzovalo v nej čosi.
Nevedela som ako, rozmýšľala som predsa o dlani, sa tie krásne prsty dotkli mojej brady a pomaly ju zdvihli do úrovne, aby mi mohol pozrieť do tváre. Nesmelo som mu pozrela do tváre, lebo by bolo nesmierne mizerné pozrieť inde. Usmieval sa. Ale tak inak. Tak zvláštne.
" Čo ty na to, Agnes? " spýtal sa ma s úsmevom. Ja...nevedela som ako sa zachovať. Bolo mi zváštnokrásne. Hlava mi opätovne podvedome smerovala do zeme a čumela som na dlažbové kocky v suteréné pred zadným vchodom. Pritom všetkom som sa na seba už vážne hnevala, že som si ten lístok kúpila a do tej prednej rady sa napchala. Čo ma ale viac štvalo, bolo to, že akousi čertovskou náhodou vedel, že pôjdme zadným východom, alebo sme tu na seba len narazili?
" Ako ste vedeli, že pôjdem zádným východom?" odpoevdala som mu na otázku otázkou. Chvíľu na mňa skúmavo hľadel a potom sa rozosmial.
" Nevedel som to. Ale podobalo by sa ti, nevýjsť von s davom, ale čo najrýchlejšie mi ubziknúť pomedzi prsty, preto som aj očakával, že pôjdeš zadným vchodom. Nevedel som to, ale očakával som to. Som rád, že moje predpoklady vyšli priam stopercentne. Ćo povieš na koncert?" spýtal sa ma nezaujato, no stále mi blčivo hľadel do tváre, akoby sa v nej snažil odhaliť všetko. A ja som vedela, že to " všetko" odhalí. Nevedela som ukryť jediný jemnocit, kotrý sa mi zračil v tvári.
" Ako čakáte že ho ohodnotím? Aj keby, nevedela by som klamať o čistom umení. Bolo to krásne. Precítené, jemné, krásne." úprimne zo mňa vyšlo. Keby som chcela sucho povedať že "to ušlo" neveril by mi. UŽ mu neviem klamať. Proste neviem.
Usmial sa. také malé ohníčky sa mu roztancovali v očiach kým som na neho nesmelo a nemo hľadela. Bolo to celé také zvláštne.
Stretnutie zasa.
" Prečo si utiekla z Paríža?" spýtal sa ma znenazdajky. Otázka ma zasiahla ako šíp, no mala som na ňu pripravenú odpoveď.
" Pretože to tak malo ostať, lebo to malo svoje čaro, spomienku a nesmierne kúzlo. Ktoré sa prerušilo a niet cesty späť. Malo to ostať výnimočné, nepoškrvnené, nevinné. A teraz to naberá spád gýčovej telenovely z Venezuely." smutne som odpovedala. Zasa som začula dusivý smiech, ktorý sa mu ozval s úst, ako sa hrdelne smial.
" Agnes, si okúzľujúce stvorenie. Vložil by som celé moje nadanie za to, aby som ťa ešte aspoň raz videl. A ani som nemusel. Sama si mi skočila do siete ako rybka a ja tú sieť neuvoľním." šibalsky sa na mňa usmial, úsmev sa mu pretiahol do úškrnu a keď uvidel môj zhrozeno-pobúrený výraz v tvári zasa sa rozosmial. Ja som sa zasa pre seba pod nos usmiala. Mal pekný smiech. No posledná veta sa dala preložiť kadejako. I nevedela som, ktorý z prekladov myslel on.
" Nepozeraj na mňa tak zhrozene, nemám v pláne poviazať ťa a vyložiť do vítriny. Mimochodom, našla si svoju múzu, ktorú si vtedy hľadala?" spýtal sa ma zasa, aby úmyselne odobčil od témy. Prirodzene, že som ju našla. Veď stála priamo predomnou.
" Našla." ticho som odpovedala.
" Nepozeraj do zeme, Agnes, neoberaj ma o ten krásny pohľad." počula som spredseba a radšej som hlavu zdvihla sama, než by mi ju mal zdvíhať on a ja by som mala čeliť aj tak neutíchajúcemu červenaniu. Úsmev mu nezhasol, ale skôr sa tak nezbedne usmieval očami, než ústami. Nevedela som ako sa zatváriť, tak som nasadila nevinný výraz.
Nastavil ruku smerom ku mne.
" Poď. Niekam ťa vezmem. Dúfam, že máš chuť na kávu a fajku máš so sebou." uškrnul sa. Samozrejme že fajku mám pri sebe, bez nej nejdem ani spať. Na kávu som mala chuť, ale čo bude nasloedovať po nej? Sucho sa rozlúčime? Podala som mu ruku a pokúsila som sa tiež o úsmev. No mám pocit, že to čo som mala v tvári skôr vyzeraro, akoby ma boleli zuby.
Prešli mnou zimomriavky, hneď ako sa moja ľadová ruka dotkla jeho suchej a teplej a pevne mi ju stisol posunúc ju ako pravý gentleman do ohybu lakťa. Otvoril zadný vchod, pustil ma prvú a vyšli sme na chladnú zasneženú ulicu.
Bol to krásny večer. S nikým iným v celom svojom nie dlhom živote, som neviedla zvláštnejší no úprimnejší rozhovor. Chápal všetky moje zvláštne poskaldané vety, akoby sme sme boli z jedného cesta. Vedel presne, ako čo myslím, prečo to a to robím a pochopil dokonca i to, prečo som ušla z Paríža. Nepovedal mi, či to pochopil, no videla som mu to v očiach, na perách i v každom mimickom svale, že ma chápe. Po káve sme sa prešli celým hlavným, staroviedenským námestím a rozprávali sa o umení. I o umelcoch.
To, kde sme skončili, nemusím písať, každému človeku, ktorý je aspoň s polovice umelec dôjde, čo potrebujú dvaja ľudia, ktorí sa hľadali a náhodne sa našli s dôvtipom a nedisciplinovanosťou jedného a druhého. Vo všetkých stonoch bola história hudby a maliarstva, no i múz a večnosti. Ich ozvenu nosím stále v teplom kabáte a v čiapke na ušiach.
Ráno som mu opäť ušla a nechala po sebe list.
" Drahý maestro,
Viem, že je to už druhý krát, ale viem že to pochopíte. Včera som Vám o sebe vyjavila toľko, že ak naozaj chcete, nájdete ma podľa všetkého, čím ste ma spoznal. Ja viem, že to urobíte. Neviem prečo, ale viem to, rovnako ako to, že deň má dvadsaťštyri hodín. Neprezradím nič. Ak sa to má stať, ešte sa uvidíme. Lúčenie je na to, aby sa ľudia stretli zasa. Do videnia.
Agnes. "
List som poskladala na úhľadný obdĺžnik, položila ho na nočný stolík. S nehynúcou láskou v očiach som sa zadívala do tej krásnej, milovanej spiacej tváre, ako mu vrásky od smiechu pri očiach jemne sa chveli, ako mu nos a pery odpočívali i tie krásne tenké dlhé prsty na ktorých uschínali moje dotyky. I ja som cítila po celom tele jeho. Zanechal na mne stopu, nezmyteľnú, ktorá ma prenasledovala i po horúcej sprche, kotrú som si dal najtichšie ako som vedela. Učupla som k posteli, pobozkala ho na chrbát dlane, ktorá mu voľne ležala na matraci, zdvihla som sa, otočila a odišla s úsmevom.
Prebudil som sa do ticha. Zavreté oči sa usmievali hneď po tom, čo si spomenuli, čo videli a zažili. Rukou som vedľa seba šmátral na posteli. Bola prázdna. Vystrelil som do sedu a otovril oči.
" Agnes?" spýtal som sa do izby. Odpoveďou mi bolo nemé ticho.
Ušla. Zasa. Mal som chuť sa rozosmiať, nahnevať i rozplakať naraz. Zložil som kolená pod seba a oprel si o ne hlavu. Očami som behal po izbe hľadajúc ostatky po nej. Po mojej Agnes. Stala sa mojou hneď ako som ju chytil za kabát na chodbe. Moja sa stala a ostane ňou. Moja milovaná Agnes. Tá čarovná víla, ktorá mi ušla už po druhý krát.Nechala ma nahého ležať a s túžbou sa prebudiť. Naveky si budem vyčítať, že som zaspal. Oči sa mi zastavili na bielom papieri na nočnom stolíku. Spozornel som, natiahol sa a chmatol ho do rúk. Keď som si prečítaj jeho obsah, začal som sa smiať.
To dievča sa do mňa zaľúbilo. Do mňa, starého byvola. Bolo mi smiešne no hrialo ma to pri srdci. S listom vo mne uzrela svetlo sveta nová nádej.
" Agnes, Agnes, ak ťa nájdem zasa, ver mi, už ťa nikdy nepustím. Nebudeš sa hrať so mnou na mačku a myš. Si moja. Ver, že ja si ťa nájdem." povedal som si sám pre seba, hodil sa nazad na vankúš, otočil sa na druhý bok a s listom v ruke a s nádejou v srdci som pokojne zaspal.
Nájdem ju.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
bije mi srdce ostošesť