Nádych.
Áno, cítila som sa ako dieťa, ktoré ide na prvú spoveď. Končeky prstov mi vibrovali, chvela som sa ako list vo vetre.
Bol tam on.
A bol len mojím snom.
Hltala som ho očami, neverila som, že je skutočný. Červeň sa mi vohnala bezpríčinne do tváre, až som bola rada, že v sále je šero, a nikto nevidí, ako mi tvár farebne splýva s vlasmi.
On bol tak dokonalý. Tak nereálny. Tak fantastický.
Usmial sa do obecenstva. A prehovoril do mikrofónu, ktorý mal pripútaný na košeli.
Ach, cítila som sa ako pubertiačka, keď som hltala pánov v TAKÝCHTO nohaviciach, s TAKTO podkasanými rukávmi na košeli a takto lakonickým úsmevom.
Jeho hlas, ten hlas, neopísateľný, sa rozplýval v sále s ozvenou a vítal obecenstvo na vlastnom koncerte. Privrela som oči a snažila sa prestať snívať. Určite sa mi to všetko len zdalo.
Skončil svoj prednes a ležérne sa usadil za piáno. Začal hrať " Rue des Cascades" a po krásnom intre, ktoré mi harmonicky hralo v žilkách prišla speváčka, ktorá odspievala jeho pesničkovú časť. Nič som nevnímala, ako hudbu, kotrá sa do mňa vpíjala, a ja som sa vpíjala očami, ušami, nosom, dychom, vzdychom, celou bytosťou do hudobníka, ktorý hral predomnou. Nevidela som nič iné, len dlhé prsty, ktoré mu poskakovali po klávesách, nič iné, ako žily ktoré mu ihrali na chrbte dlaní, nič iné, ako hodinky, ktoré mal zasadené tesne nad vystupujúcou zápästnou kostičkou, nič iné, ako jeho privreté oči, a dušu, ktoru sa odovzdával hudbe. Nežila som, neexistovala som, stala som sa špirálou, ktorá sa točila vo víre, ktorý riadil on.
Pozrel do hľadiska.
Všimol si ako na neho niekto civí. V tej chvíli sa nám oči stretli, prebehla mnou triaška, a on sa pomýlil v tóne.
To, že pokazil skladbu, bolo nič oproti tomu, čo sa stalo s našou magickou aurou. Rozplynula sa ako hmla v hudbou naplnenej sieni a on len hral. A oči odo mňa neodtrhol. V tvári, v tej nádhernej, milovanej tvári mal údiv, šialenstvo, radosť, vzrušenie, i niečo, záblesk niečoho, čomu som nerozumela, a nevedela to definovať. Neusmieval sa. Nič. Len na mňa hľadel a nástojčivo hral. Rýchlo, zúrivo, no predsa krásne a dokonale. Mala som pocit, že mi exploduje hlava.
No skaldba sa blížila ku koncu.
Skončila. Dohral, no zrak odomňa neodtrhol. Zneistela som. Po koncerte sa musím vypariť ako para. Okamžite.
Ostal sedieť.
A začal hrať " Le Matin" . Celý čas čo hral, na mňa stále hľadel. Moje oči sa vlievali do jeho, no on v polovici skladby zrak odtrhol a vcítil sa do tónov, ktoré mu unikali spod chvejúcich sa prstov. Cítila som z neho hnev. Neutajovanú zlosť. Oči sa mi naplnili slzami a sklonila som hlavu. Môj smútok vystupňovala i skladba, jedna z tých skladieb, ktoré túžite, aby sa nikdy neskončili.
Takisto pominula.
Slzy mi zaschli na tvári.
Po ostatok koncertu som na neho už len ukradomky pozerala a smútila som. Blížil sa ku koncu.
Vstal. A ja som zasa spozornela. Pozrel na mňa. Oči ma neopísateľné. Nijaké. Prázdne. No predsa v nich niečo žilo.
Uviedol poslednú skaldbu.
Sadol za klavír a začal.
Summer 78.
Rozliala som sa na kolomaž pocitov, stalo sa zo mňa vibračné pulzujúce klbko emócií, spomienok a túžob. Svet sa mi znovu rozpustil pre očami. Ľadová ruka zimomriavok mi prešla celým telom, vnútro mi horelo a mozog nereagoval. Bola som v tranze.
No i táto skaldba skončila. Maestro sa postavil a poklonil. Oči mi horeli. A díval sa mi priamo do tváre. Ako soľný stĺp som sedela na sedadle, neschopná pohybu, potlesku. Iba čo sa mi slza vykotúľala z oka, stietkla po líci i sa vpila do pier, ktoré sa skrútili do rozložitého úsmevu. Určite sa to, čo moje mimické svaly urobili, na úsmev nepodobalo.
Zvrtol sa na päte, a zasa zmizol v tieni.
Dokým som sa spamätala, sála bola do polovice prázdna. Bola som omámená. Nereagovala som ani na lakte, ktoré do mňa vrážali. Len som tak stála a nemo hľadela pred seba. Ani tie chichotajúce sa tridsiatničky som nevnímala. Jasne som počula, že sa smiali na mne. A bolo mi to fuk. Mala som pocit, že mi z tela vyteká existencia.
Rýchlo som si však s prichádzajúcim vedomím uvedomila, že musím zmiznúť. Navliekla som na seba kabát, omotala šál okolo krku, schmatla tašku a vybehla som zo sály. Nikde som sa nezastavila, ani na sekundu, len som sa snažila dostať sa čo najskôr k východu. Zamierila som k zadnému, lebo v hlavnom bude nesmierna tlačenica a ja som netúžila zdržať sa.
Posledná zátačka.
A čiasi ruka sa z rohu vynorila a chmatla ma za kabát.
Tak som sa zľakla, až som zvýskla, podskočila a zasmiala sa naraz. Komické.
No človek, stojaci predomnou komik nebol.
Bol to on.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár