Ona

Bolo to jedného pekného dňa čo som si vykračoval po moste pri Seine a zamyslene som hľadal múzu, ktorá by mi pomohla zložiť poslednú skladbu do nového albumu. Vydavateľstvo bolo nervózne lebo nový album som sľúbil v marci. Bola prvá polovica júla. Obrovské množstvo turistov z celého sveta, sa prediaralo zmäteným Parížom a ja som sa tváril, že neexistujem. Veď, fanúšici ma nepoznajú podľa výzoru, ale podľa skladieb. Výzor je veľmi ľahké zamaskovať. Tak som sa opieral o kamenný múr a zmraštenými obrvami som odolával slnku. Po dvadsiatich minútach ma to prešlo a vykročil som ďalej.
Pomaly som prešiel až na Montmarte, ktorým sm vždy prechádzal s akýmsi zasneným pohľadom. Vždy mi niekde v podvedomí hralo Comptine d´un autre ete a všetky dámy pred očami sa menili na Amélie. Všetci muži mizli z obzoru a ja som bol jediný Nino v okolí. Na celom svete.
S takýmto blaženým pocitom a akousi príťažlivosťou v očiach som si vykračoval stále vyššie. Vtomsi ktosi začal volať.
" Maestro !!! " jemný, na tónine udychčaný, sopránový hlások volal na celý zvyšok Montmartru. Otočil som sa hoci som nepredopkladal že by som oslovený mohol byť ja. Na Montmarti sedelo vždy plno amatérskych maliarov a iných muzikantov.
No dievčina, ktorej hlas patril pozerala priamo na mňa. Zarazil som sa. Ako je možné že vie kto som? Nie som síce nebohveiako neznámy, no fotky, ktoré sú po médiách rozvešané sa nie vždy podobajú môjmu pravému ja. Zastal som a čakal dokým príde ku mne. Nechcel som aby ma prezradila, ak si je istá tým, koho hľadá. Fanúšikov mám rád, ale nie doliezavé staré dámy žiadajúce bozky a pozvania na kávu. Bolo to priam ironické, že mladým fanúšičkám by som vždy vyhovel. Nejedna skladba má svoj počiatok v lesku očiach krásnej mladej slečny. A tá, ktorá teraz úpenlivo kráčala smerom ku mne nebola výnimka. Do tváre som jej z diaľky nevidel, okuliare som nechal doma, ale tie vlasy ktoých ohnivá farba sa odrážala v ostrom slnku ma donútili zastať a vidieť dievča ešte zbližšia. Čo mohla chcieť?
" Maestro! Hľadám vás po celom Paríži! Už nevládzem chodiť! Prosím, stojte! Nechajte vydýchnuť ma!" začala na mňa chrliť tak pokrútenou francúzštinou až som sa musel uškrnúť. Nebola to teda francúzka, takže turistka. No v jej prízvuku bolo čosi slovanské. No jej "maestro" bolo vyslovené dokonale. Iste to slovo mala rada. Počkal som teda na ňu. Vliekla nohy jednu za druhou, akoby práve umierala. Zľutoval som sa nad ňou a troška som zišiel dole, aby nemusela až tak vysoko. Už bola tak na 3 metre. Zháčil som sa, okamžite ako som jej videl do tváre. Bola nemiserne zvláštna, až tak, že to hraničilo s ohromnou krásou. Vlasy mala rozfúkané, dĺžky po krk, v bielej pehatej tvári jej svietili svetlozelenkasté, veľké oči a pootvorené koralové ústa z hlboka pomáhali pľúcam s dýchaním. Sivomodrá polopriesvitná indická tunika zdôrazňovala, aká krásne bola urastená a letné, oranžové šortky ukazovali na tenké nôžky s útlymi kolienkami a členkami.
Keď videla, ako na ňu civím, čo som si samozrejme uvedomil až po tom, ako sa na mňa samoľúbo usmiala, okamžite spustila svoj rýchly, pokrútený predhovor. Rozprávala tak rýchlo, že som videl, že po francúzsky vie dobre, ale vzrušenie jej asi nedovolilo rozprávať zrozumiteľne. Z jej slov som vylúštil toľko, že je to mladá začínajúca hudobníčka a rada by vedela, či jej tvorba stojí aspoň za niečo a preto sa obracia na mňa, ako na jej, počkať! Povedala " najväčšiu hudobnú obsesiu" ?
Pohybom ruky som zastavil jej prednes a zamyslene som pozrel do zeme.
" Máte nahrávky svojej tvorby? Na aký nástroj hráte? Spievate alebo sprevádzate inštrument?" spýtal som sa jej. Zarazila sa, zháčila, sčervenala a tvár obrátila do zeme. Nemukla ani pol slova.
" Slečna?" opatrne som sa spýtal znovu a sklonil som sa aby som videl, čo sa jej odohráva v tvári. S fanatickým výrazom pozorovala kachličky v dlažbe a jej tvár mala odtieň jej vlasov. Keď videla, že som sa k nej sklonil, hanblivo na mňa pozrela.
" Prepáčte, ja len... sem tam nie som schopná slova. Hlavne vtedy, keď nervózna som. Hrám na klavír aj na husle. Spievať neviem a nahrávky mám so sebou. " hlesla tíško ale už viac zrozumiteľne.
Predstavil som si, ako by bolo mne na jej mieste. Stretnúť svoju " hudobnú obsesiu", ktorá sa ešte aj prihovorí, má tú námahu skloniť sa k vašej nervóznosti a je ochotná vyhovieť vám. Čo čakala? Aj ja som len človek. A v mám slabosť na krásne dámy. A síce som známy, no nie na toľko, aby zo mňa popularita urobila netolerantného nevšímavého hlupáka bez záujmu o " smrteľníkov". Som rád, ak sa nemusím stále rozprávať len sám so sebou, s producentom, alebo vydavateľstvom, prípadne s režisérmi. Rád vymením nafúkancov za takúto rozkošnú bytôstku.
Nechcel som ju ešte viac dostať do úzkych, no slušnosť mi kázala.
" Vyzeráte, že potrebujete kávu. Ponúknem vám jednu presne v tejto tu kaviarni." ukázal som na Georgettinu kaviareň pár metrov od nás.
Dievča ešte viac sčervenalo a len prikývlo.
Teda sme zamierili do Georgettinej kaviarne a ako pravý parížsky gentleman som dievčinke podržal dvere. Predsa musím zachovať dobrú povesť o nás, parížskych gavalieroch.
Usadili sme sa za okrúhly mozaikový stolček v kúte a od mademoiselle Georgett som objednal stručne dve pressá. Na mje ohromné počudovanie, dievča vybralo z tašky prevesenej cez telo drevenú fajku, nasypalo si do nej tabak, koniec zapálilo a zhlboka vtiahlo.
" Ako sa voláte, madame? Ešte nikdy som nevidel, žeby niekto fajčil z fajky. Vždy som o tom len čítal." len tak uvoľnene zo mňa vyletelo. Usmiala sa. Asi tým fajčením striasla nervozitu. Aspoň na oko.
" Volám sa Agnes. Fajky sú dobré. Oveľa lepšie ako cigarety, alebo hoc aj holandské cigáry. Tie nechutne smrdia. Fajky voňajú. Vonia v nich teplé drevo a dobrý tabak." riekla.
Bol som rád že si môžem bez hanby zapáliť. Ženy väčšinou so strašným zanevrením zniesli ak som začal v ich prítomnosti fajčiť, alebo niektoré fajčili ako komíny a potom nesmierne smrdeli. Ale Agnes mala pravdu. Fajka voňala. Voňal jej aj dych. Akoby fajčila santalové drevo. Pôvabne vdychovala dym a rovako pôvabne ho aj vyfúkla. Rozčarovane som na ňu hľadel, ani som si nevšimol, keď nám madame Georgett priniesla presso. Kde sa podela tá hanblivka spred desiatich minút?
Pozorovala ma veľmi nesmelo. Nevinne si odchlipkávala z kávy a a sem tam potiahla z fajky. Bolo na nej vidno, že je nesmierne nervózna, ale takisto, že fajčenie jej pomáha túto nervozitu zakryť.
Všimla si môj skúmavý pohľad a usmiala sa.
" Maestro, viem že je teraz je divné, ako som tak rýchlo zmenila tú nervozitu za uvoľnenosť, však? Niekedy sa nepredpokladám, ako rýchlo znervózniem, tak to aj rýchlo zmizne. Ale za všetko môže tá fajka. Je len škoda, že som minula sovj denný limit. Vždy si fajčenie celý deň odkladám na noci na balkóne. Vtedy najlepšie premýšľam a ak sa podarí, aj niečo zložím. Preto som prišla so Paríža. Hľadám múzu. " prezradila mi tichým hláskom, a darmo sa snažila zatajiť, aký bol roztrasený, ja som to počul.
" Prečo ma oslovujete maestrom, Agnes? " spýtal som sa jej. Niežeby mi to nelichotilo, taký titul patrí skutočným umelcom, ale stále to bolo zvláštne. Nikto ma tak nikdy neoslovil.
Zamyslela sa. Vyzerala pekne. Sklenný pohľad očí venovala jedinému bodu a všetko svetlo v tvári sa jej zlialio do očí.
" Pretože vám ten titul patrí. Ste umelec. Ste fantastický umelec. Moja hudobná obsesia. Preto vás tak oslovujem, monseigneur Tiersen. " odvetila ešte vždy s tým zamysleným pohľadom.
Dopili sme kávu. Rýchlo som zaplatil a vytratili sme sa nazad na pražiace námestie Montmartre.
Agnes dofajčila a fajku ponorila pod prúd vody zo zdroja pitnej vody, ktorých je na ulici veľa. Na každom i nekaždom kroku. Potom ju zabalila do hnedej látkovej vreckovky a skryla ju nazad do tašky. Namiesto nej však vytiahla obal s cédečkom.
" Maestro, prosím, vypočujte si to a nechtaje mi v hoteli, ktorého vizitku vám dám hneď ako ju vylovím z tašky, odkaz, či mám pokračovať v hudbe, alebo sa mám venovať radšej niečomu inému. Bez prižmúrenia očí. " a podala mi už aj vizitku. Hotel du Louvre. Tá sa má. Izba číslo 78. Usmial som sa.
Summer 78.
" Ponáhľate sa?" spýtal som sa jej. Chcel som ju aspoň odprevadiť.Nie. Chcel som s ňou ešte chvíľku ostať.
Usmiala sa.
" Nie. No musím si robiť na priek. Vtedy, keď najviac túžim ostať, presne vtedy musím odísť. Je to magické. Musí to tak byť. Som nesmierne rada, že som vás videla monseigneur. Ste pre mňa čosi ako božstvo. Vždy som chcela vidieť, tú bytosť, ktorá skladá tie úchvatné melódie, s ktorými chodím spať noc, čo noc. Videla som. A nestačilo mi. Ale ako som vravela, musí to tak byť, lebo takto je to magické. Čo sa má stať, nech sa stane. A ďakujem za kávu. Au revoir maestro." pozdravila sa, bleskurýchle sa zvrtla na päte a jej hojdajúce sa boky sa stratili v dave turistov.
" Au revoir, mon chérie." zašepkal som.
Tak rýchlo ako prišla, tak aj odišla. Stál som tam a dýchal pozostatky vône, čo po nej ostali. Akýsi závoj, ktorý mi preblesol oči a stratil som sa v tme.
Agnes, Agnes.
Ja si ťa nájdem.

Ešte v ten večer som zložil skladbu. Múzu som našiel. A nehodlám ju pustiť. Čo sa týka Agnesiných skladieb, boli strašné. Nehodila sa ako hudobníčka. Vyzerala ako výtvarníčka. Jej jemné malé rúčky, ktorými zapálila fajku, olejové farby, ktoré jej svietili za nechtami a to úhľadné písmo, ktorým bolo označené cédečko.

Na druhý deň som zašiel do de Louvru. Pýtal som sa recepčného na izbu číslo 78 a na dievčinu menom Agnes. Povedal, že včera večer odišla a nechala mi odkaz. Potvora! Zronený som odišiel na môj breh Seiny, usadil som sa do trávy a otovril list.

" Drahý monseigneur,
viem, že tie skladby sú príšerné. Preto ma pobavilo s akým vážnym pohľadom ste ich bral. No musela som mať zámienku, aby som sa vám mohla prihovoriť. Nie som hudobníčka a nikdy ňou nebudem, pretože to remeslo nechám a ľudí obdarených takým talentom, aký máte vy. Som obyčajná začiatočníčka vo výtvarnom umení, čo ste si isto všimol, pretože pri večernej hygiene som s hrôzou zistila, že mi parížska modrá ostala za nechtami. A vy ste veľmi všímavý.
Potrebovala som vás. Nesmierne. Ste mojou najväčšou vášňou vy i vaša hudba. Ale nebojte sa ma. Viem čo to je rozvášnený dav ctiteľov. Nikdy sa už neuvidíme, zato ja mám nádhernú spomienku, za ktorú vám veľmi ďakujem. Prajem vám všetko to, čo umelcovi njaviac chýba k životu. Všetko čo si prejete, hoci jedno ( a vy viete dobre čo) vám zakazujem si priať.
Ešte raz vám ďakujem.
Agnes."

Usmieval som sa celý čas, čo som list čítal. Agnes dobre vedela, čo si budem priať. Prial som si, aby som ju stretol zasa. Aj keď mi to zakázala. Nič iné nechcem.
Len ju stretnúť zasa.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu