Bože, koncentráková lampa. Bodaj som ju mohla vyšmariť von.
Svietila na mňa.
Svietila na zacopené neumyté vlasy vyrastajúce z chorej, unavenej hlavy.
Odrážala všetko otrasné.
Hlboko prepadnuté líca, nepekne obrovské oči podbité krvou a tmavými kruhami pod nimi. Horúčkovito zazerali cez obchytané obdĺžnikové okuliare šmýkajúce sa z konca úzkeho nosa. Tenké, suché pery s vyrazenou horúčkou v kútikoch.
Nozdry sa dýchavične sťahovali a rozširovali.
Chorá.
Takmer smrteľne.
Dusivý kašeľ ma prehol, hlavou som narazila o písací stôl a zatočila sa na stoličke. Brucho sa mi stiahlo svalovkou od kašľu. Viac ako hrdlo ma boleli brušné svaly od toľkého kašľu.
Utrela som si ústa oprskané slinami z kašľania.
Fuj.
Nenávidím chorobu. Neznášam to. Človeku sa nechce vstať a ísť do prekliatej kúpeľne a učlovečiť sa. Radšej bude zahnívať pod starou zodratou vyblednutou dekou, obkusávať si ľadové prsty, cítiť, ako telom prúdi teplo tak prudké až ochladuzje. Kostnaté kolená zarezané do hrude tlačiace na rebrá. Odporne presvitajú cez kožu. Som takmer priesvitná. S pôžitkom naturalizmu som sledovala pulz na stehennej tepne na odhalenej nohe, ktorú som po kŕčovitom sedení uvoľnila a sadla si normálne.
Som zvrátená, nechutná.
A čo.
Vzala som staré fľakaté rozbité zrkadlo a zahľadela sa doň.
" Ty si ja."
Pozerla som na svoj ohavný zjav. Chorý, nemysliteľný, posadnutý. Šialená po ľudskej spoločnosti, osamotená. V očiach sa mi odráža fanatické šialenstvo. Akoby som pozerala na vraha a nie na seba.
Hrdelne chrapotavo som sa rozrehotala.
Bolo mi príjemne.
Toto je moje pravé ja.
( áno, som silný naturalista.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ardonaiel
8. 12.decembra 2010 06:55
teeeeda
Napíš svoj komentár