Hudba, ktorá znela. Nevedno odkiaľ, nevedno kam. Znela a jej záchvevy porývali celé tvorstvo celej existencie. Všetky duše sa za ňou otočili. Mŕtve i živé. Nebeské telesá sa skláňali aby ju lepšie počuli. Duše v nebi ju počuli a ťahali sa za ňou. I tí v pekle vyťahovali krky aby ju lepšie počuli. Anjeli odišli zo svojich pozícií na miesta, kde hudba znela krajšie. Diabol sa zastavil nad hudbou, počúval ju a jeho ústa prvý krát uzreli úsmev úprimnosti. I Ten, čo stvoril svet sa pozastavil nad zvukom, ktorý znel. Znel, akoby ani nebol. Znel a pretváral ľudstvo. Nebol z tohto sveta, nebol zo žiadneho sveta. Existencia na galaxii o miliardy paralelných svetov počúvala túto hudbu a vyparovala sa od blaženosti.
V tejto hudbe zastal čas. Neexistoval. Zanikol. I červie a čierne diery vypľuli všetko, čo pohltili. I časy dávno prežité, ukryté v priestoroch vesmíru počuli ten zvuk a pohltila ich blaženosť.
Svet zastal na hranici rozkoše a celý vesmír a vedľajšie ríše sa zachveli prudkým návalom rozkoše z hudby. Tá hudba bola...
taká, že sa nedala opísať. Bola prirodzená, večná, dojímavá, hlboká, zasahovala do najhlbšej podstaty každej existencie. I Platón sa v hrobe zobudil a započul najvyššiu Ideu.
Hviezdy zišli zo stálic a padali do večnosti, tam kde hudba znela najsladšie. Hudba ako náhrada za zrod sveta. Pretože všade tam, kde znela, všetko rástlo a padalo do základov, najvyššia moc padla a najnžšia povstala z prachu. Z ľudí sa stávali umelci, hudba takj hlboko inšpirujúca sadla na ich bytie a prehlušila všetko iné.
Na konci tej hudby stál človek.
No len málo ľudí poznalo jeho meno.
__________________________________________________
Umelci používajú sedem zmyslov. Tým smiedmym je fantázia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár