Časopriestorom.
Topím.
Sa.
On je oceánom v ktorom som živo umrela.
Tak živo...
Celá moja paródia na život bola riadená ním.
Nikdy som sa nevedela pohnúť bez jeho životodarných jedov.
Vpichoval mi seba samého pomaly pod kožu až som zošalela.
Pod oknom okno a tam sa prechádza taftovým nebom. Ja v hypnóze umŕtvená narkotikami som ho takmer videla. Takmer som tam bola.
A potom som mohla prepnúť skladbu a tancovať nahá po svete. Nie, nehanbila som sa.
Mala by som sa?
Za posadnutosť sa nehanbím.
Ani za koláče posypané cukrom. Ja som koláč a on je cukor, niekto ma ním posypal a akonáhle ma od neho oddelil jazyk prestala som byť koláčom. On ako cukor sa rozsypal po stole a ktosi ho prstom pozbieral a zasa zlízal.
Triálna verzia tohto života.
Demo verzia.
Naplno ho prežijem až keď ma ním niekto pocukrí.
Raz moje sny v realite sa možno otrávia.
Kučeravý ston. Taký ten čo klopne o jazyk s jemným tlakom na zuby z vnútornej strany.. Viečka sa privrú, uši počúvajú a on sa smeje a dym vyfukuje do koliesok. Nikdy mi u neho nevadili náušnice ani cigarety. Voňali, lebo on voňal svojou existenciou.
A tak som otvorila la fenêtre a postavila som do okna vešiak s prádlom ktorý potancoval v mraze. och, ako tým rukávom závidím, tancujú spolu. tuším valčík. A ja môžem tancovať sama, nahá, ešte mokrá od sprchy, kvapky mi stekajú po lopatkách a vidí to len Leví muž ktorý ako duch stojí za mnou žije s tou, ktorá mu písala príbeh.
I teraz je za mnou a chichúňa sa z toho čo tu píšem. Jeho levie vlasy mi šteklia zátylok, no akonáhle sa otočím je v plnej kráse svojej anjelskej padlosti a je tým, ktorý žije.
A ten prvý je v kuchyni a cez korálkovú zátku nalieva gin do pohárov a spieva si popod nos.
Dans la vieille pohári má skrytý veľký nos a sivé nitky mu visia z trička. Prídem k nemu, skryjem mu ich za nohavice. A on sa otočí, usmeje sa tak ako vie že sa rozpustím poliata jeho acidným úsmevom až mnou prebehne hydrogenácia a umriem do života v jeho náručí vystlanom vekmi. No on patrí mne nie jej, lebo ona ho nechcela a ja ho milujem.
A Leví muž príde za nami. A tvári sa smutne. A potom obaja splynú v jedno a vznikne on. On. Ktorého počúvam na svetelné roky.
Niekde v diaľkach venčí Voltaira na vodíku s elektrickým prúdom.
A moje kvetované pančušky sa trasú od zimy pripevnené sušiakom.
Nič to, spláchnem to vodkou a bude dobre.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
6. 11.novembra 2011 17:39
škoda tej poslednej vety, inak dokonalé
Napíš svoj komentár