Opadáva mi priamo do dlaní. Jeho svieža nevtieravá vôňa mi vpíja pokožku a ja privieram oči.
Posledná šálka čaju na stole. Sviečka ju farbí na rubínovo no ja z nej cítim veľa chémie. Bastardský čaj.
Vyzerá to ako diamanty, ako si tieň sviečky sadol do tekutiny a kreslí ňou po obruse.
Ach.
Poryv únavy sa mi vydral z úst a ticho sa usmievam.
Nostalgia, ten noci nečas, ten sneh kúdoliaci sa mi za oknom, ten smäd po teple.
Ležím na gauči a rozvažujem. Myšlienky si triedim a nikam sa neponáhľam.
Pred tvárou obraz básnika hudobníka, a jeho nehou spálené oči. V dolnom rohu okuliarov sa mi sviečkou kreslia hnedé, červené, žlté a zlaté pruhy. Pulzujú a prúdia do neznáma. Keby som tak mohla prúdiť s nimi a viac neuvažovať, viac sa nestarať, viac nedýchať.
Ty blázon. Všetci ste takí. Vy, muži. Najprv ženu donútite aby sa do vás zamilovala a potom idete za inou. Najprv sa len líškate a srdcia zahrievate, túžbu vzbudzujete a my sa cítime ako zvrhlé dryády.
Si cynik, si človek bez kúska citu v tele. Tváriš sa, že o nič nejde a pritom ide o veľa, ide o všetko a ty to vieš. Viem, že to vieš, vidím ti do hlavy tak ako ani ty sám sebe nie. nemáš hrdosť, pán hradný? Zviera činov? Plavíš sa svetom a myseľ ti pohlcuje lilavý plášť, nahovára ti, že život je sen a láska je rozprávková.
Lenže ty niesi princ. Si obyčajný záhradník. A princeznú nezaujímajú tvoje ruže. Ona nemá zlatú hviezdu na čele ani na srdci. Princezné srdce nemajú. Každá jedna je pyšná, líškavá ako kus teplého ľadu, len aby to tvoje mohla potom navždy zmraziť.
Aristokracia, zvykni si.
Si hlúpy záhradník môj. Hoci ťa môžem pozorovať len z druhého poschodia a očami hladiť tvoju čiernovlasú hlavu. Ty si si vybral princeznú.
Akoby som mohla ...
Básnik hudobík ma zničil. Zničila ma jeho trpká klavírna báseň, ako tisíc ostňov je jednen tón v osamelom srdci. Ako milión šípov je jedna nevinná, žiaľna myšlienka.
Skončím sama. Už teraz som potupená v ničote.
Ty básnik hudobník, ja niesom naivná, ja neverím, že ťa niekde raz očkom zahliadnem. No ver, že som schopná zbožňovať tie ruky, aj keď sa ich nikdy nedotknem, Milujem ich tak, ako ich žiadna bytosť milovať nevie a nie je schopná. Tvoja klavírna báseň ma ničí a zároveň pohladzuje. Si mi jedinou útechou. Ty a tvoje básne, sú ako myriády anjelov prúdiacich z večného súcna pravdy. Niečo, za čo sa oplatí žiť a bojovať, i keď rania tak ako nič.
Mlč už.
Nehraj.
Zabíja nás to. Teba i mňa. Lebo ja viem, čo si do tej skladby vložil a je mi ľúto že ťa nikdy nenájdem.
Nikdy som si nemyslela že sa dá zbožňovať agóniu. No ja v tej mojej krásne umieram.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár