No park bol i napriek tomu prázdny. Sedel som na lavičke a vojenským nožíkom som obrezával drevený konár, ktorý som našiel pod lavičkou. Len tak som sa hral, zabíjal čas, nudu a rozmýšľal. Vlastne nie, hlavou sa mi nič nepreháňalo. Len som si tam sedel a bol.
Z diaľky ku mne po chvíli začali doliehať kroky. Vlastne to boli zvuky opätkov, ktoré klopkali o zem. Pravidelne. Vyklopkávali si svoju jednoduchú melódiu a postupne ma dostávali do tranzu. Na ženy som mal vdžy slabosť.
Ako malý chlapec som sa často len tak zo vzrušenia skryl a nachytal rodičov, nastrašil, prekvapil.
Neviem, prečo to do mňa vošlo i tentokrát a bleskurýchle som sa strhol za lavičku s divoko búšiacim srdcom. Pri tom som sa porezal, no ako správny vojak som kašľal na krv ktorá mi nevinne tiekla z prsta a načúval som krokom.
Žena sa približovala. Zo svojho úkrytu som pozoroval len jej siluetu. Formovala sa do krásnych presýpacích hodín, štíhle nohy, oblé boky, pás tak do dvoch dlaní a nad ním krásne prsia. Ako závoj za ňou viali do pol chrbáta dlhé kučeravé vlasy. Tu som sa uškrnul. Krásna žena.
Ako sa tak približovala, všetko sa mi na nej ešte rozjasnievalo, i videl som, že kráča ľahko, akoby mala krídla, ako pôvabne sa hojdala v rytme chôdze, i to, že naozaj mala lodičky, nôžky holé a v letnýcn šatách bola zaodená. Tvrdol som ako chrupka, ktorá kostnatie.
Prechádzala akurát okolo lavičky a pozrel som jej na tvár. Oči mala veľké, hnedé, alebo čierne- boli tmavé, s dlhými mihalnicami, ktoré sa jej mäkko opierali o líčka, keď klipla očami, i jej malý noštek a nevinné ružové ústa. Nebola vysoká, práveže mohla mať tak meter šestdesiat päť centimetrov. Vlasy mala tmavohnedé a točili sa jej ako telefónna šnúra.
Bola prekrásna.
Jej vidina mi zastrela mozog i zmysly.
Vyskočil som ticho spoza lavičky, ešte tichšie som ju dobehol.
I šuchol som podrážkou o list. Začula ma a otočila sa.
Bol som príliš blízko.
Jednou rukou som ju chytil za ústa aby nekričala. Nevedel som čo robím. Kopala, hrýzla škriabala ma malými rúčkami a hrdelne vrieskala. Druhou rukou som ju chytil za labutiu šiju a škrtil. Nemohla vrieskať. Park bol situovaný vedľa polície, mal by som opletačky.
" Ticho, ty krava!! Začujú nás policajti! Ak nebudeš vrieksať, pustím ťa a nič ti neurobím." zavrčal som jej do bieleho uška a hneď na to som ju do neho vrtošivo hrýzol.
Slasť sa mi rozprúdila do všetkých častí tela a viac mi nebolo treba.
Chutila cezmínou, pivóniou a pižmom.
A neutíchala. Škriabala, hrýzla a kopala ma ďalej. Hrdelne vrčala, plakala, slzy mi polievali ruku, ktorou som jej držal ústa a kropili i druhú, ktorou som ju škrtil.
Zrazu ochabla. Zavrela oči, a pod rukami sa mi zviezla na zem a padla ako podťatá.
ČO som to urobil?! Zabil som ženu. Zavraždil, uškrtil som krásnu mladú ženu.
Horúčkovito som sa obzrel, či nás niekto nepozoruje.
Klesol som na kolená vedľa nej. Ruku som jej odtiahol od úst a presunul ju na tepnu, či má nejakú šancu na život.
Nič.
Ani jediný úder.
Bola mŕtva. Biela, krásna.
A mŕtva.
Zamyslene som ju pohladil po pleci. Bolo mi jej ľúto, ale čo zmôžem ja živý, proti mŕtvej?
V pleca sa mi ruka presúvala ďalej po jej mŕtvom tele. Pohladila každý jeho kúsok, poláskala, i poihrala sa s ním.
Posledné dve hodiny po smrti ešte človek vníma.
A ja jej to doprajem.
" Si krásna. "
Odpoveďou mi bolo ticho.
" Nechcel som ťa zabiť. No nedala si mi inú možnosť."
Ticho.
Ruka sa pohla po lahodných nôžkach, prešla celú ich nežnú líniu až sa dostala pod ľahkú letnú látku šiat.
Ešte ucíti. Všetko.
Aspoň nech jej dohárajúce podvedomie naozaj ucíti rozkoš.
Ospravedlňujúco som sa usmial a rozopol som si opasok na nohaviciach.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
wladi
22. 9.sept. 2010 21:30
ty nemravnica
6
@popolcek nie, ale... síce som ten koniec čakala, ale si to tak nevinne uhrala, že si to v podstate nedotiahla do konca... takže nevieme, či ho pri tom ktosi nechytil
Napíš svoj komentár