Zbytočný je celý svet... ak si ty ten, koho niet... ani za milión liet...

Ranné lúče všetko kriesia,
kriesia život, tmavé zore,
po oblohe čisto kreslia
živočíšne modré more.

Načo mi je ranné slnko,
keď mi ústa tichom mlčia?
I uši počujú tenko,
a slzy mi nemo kričia?

Na čo mi je všetká krása,
keď mám srdce dotlčené?
Na čo mi je Božia spása,
keď sú hriechy zamlčané?

Ty šťastný si, tak zdá sa,
Radosť ma však neobjíma
stále ma to väčšmi drása,
že JE ona, pantomíma
ja len obyčajný tieň,
taký, čo sa v jase stratí,
stratí v nemom dave mien
i čas sa pomaly kráti.
Ja sa drahý krátim s ním,
krátim sa o tú chvíľu
keď kyvadlo ťalo žily
dych ma obral o tú silu
kde sme naivne si žili.
Verila som, tak som chcela
aspoň raz pocítiť nehu
z nehy stvorila sa cela
čo nepláva k tvojmu brehu
stojí niekde v strede v púšti
kde len spomienky mi kvitnú
kde mi mesiac nevyveští
ani hviezdy tu nesvitnú
tu len naveky tma vládne
zoceľuje mrazom telo
každý kto raz tvrdo padne
zabudne ako sa lístie chvelo


Chvelo sa do rytmu jesennej uspávanky, nevinnej ako púčik čerešne, poletovalo na hor i na dol, slnko cezeň svietilo. I sedela som na zelenej lúke, víly okolo mňa tancovali a ja som bola šťastná ako vtedy, keď si ma mámil hlasom pevným ako skala, jemným ako to lístie. Tie dni sa stratili tam ako to lístie, čo je pochované hlboko v zemi, kde sa rozkladá. Ach, kiežby som to isté mohla povedať o svojich spomienkach. Ich akoby to lístie prihnojovalo a rastú čo len vyššie, a silnejšie sa mi vynárajú pred očami, mučia, pretože spomienky sú tyrani.

Lístie opadlo.
I ja som opadla.
Do tej krajiny, kde neexistuje časopriestor.
Tam a tu je len tma.
Chladná.
Ako moje studené biele ruky.
Tie, ktoré ťa v snoch navždy objímajú.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu