Neverím, že to bolo pred dvoma rokmi. Jednoducho neverím. A nech robím, čo chcem stále mi veľmi chýbaš. Vždy, keď večer zaspávam v slzách, plačem kvôli tomu, že mi tak strašne chýbaš.
A aj dnes. Je búrka. Teda bola asi tak pred hodinou. Dokonca aj búrka mi ťa pripomína. Vždy, keď som bola malá a bála som sa búrky si mi vravel:
Neboj sa. Pri nás je taká malá víla, ktorá nedovolí búrke, aby nám ublížila.
A odvtedy sa nebojím búrok. Vždy som si hovorila, že tá víla je pri nás. Alebo keď som spadla z bicykla a ty si mi vravel:
Hlavne to nevzdávaj!
Nevzdala som sa. Chcem, aby si tu bol! Chcem, aby si ma znovu objal a povedal mi, že to bude dobré, že sa nemám báť! Nemal si odísť! Veď si mi sľúbil, že budeš na mojej svadbe! Že na tej svadbe budem mať veľa poníkov. (áno vtedy som ešte bola malá a fantazírovala som o dokonalej svadbe). Že mi kúpiš malého psíka. Že spolu pôjdeme k moru. Že tu budeš vždy pre mňa.
Nič z toho všetkého si nestihol. To nie je fér! Mali sme ísť spolu na ten kopec. Odvtedy som na ňom nebola ani raz! Prestala som dokonca hrať aj hádzanú. Ja viem, že by si mi povedal, nech sa to neopovážim urobiť, no ja som ďalej nemohla.
Každá slza je jednou spomienkou na teba. Na to, ako som prvý krát spadla z koňa. (ani na koňoch som nejazdila, odkedy si odišiel) Na to, ako sme si spolu každý večer vymýšľali nejakú novú rozprávku. Na to, ako si ma pol hodinu hľadal, keď sme hrali schovávačky a ja som sa skryla za dvere. Vždy si ma nechal vyhrať, no naučil si ma, ako sa mám prebojovať životom. No na toto si ma nikdy nepripravil. Nemal si odísť. Nemal.
Chcem ťa znovu vidieť. Nie len na fotkách. Chcem si znovu vymýšľať rozprávky, ako keď som mala šesť rokov. Chcem, aby tu bola tá víla, ktorá nás pred všetkým vždy ochránila. Chcem sa s tebou znovu smiať.
Viem, že to už nikdy nebude no to ma ničí najviac. Vždy som ťa ľúbila. Veľmi. Dal si mi najviac, ako si mohol. No ešte si nemal odísť....ešte nie....
A zas mi zostal iba plač. Nič iné....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár