Hodokvas 2oo8

DEN PRVY - PIATOK
no, nebudem zapierat, a poviem, ako to bolo. V zaplave muziky, skakania, chlastu a zblizovacich aktivit rozneho druhu s roznymi ludmi sme naozaj nemali cas skocit si aj do ZOZNAMackeho stanku, kde bol internet...takze dodatocne rozpoviem co sa dialo:
Rano som sa zobudila o 6.00, samozrejme, nevyspata ako macka, ale hladina adrenalinu pred takou dlhou a narocnou cestou mi uz nedovolila zaspat. Prave a nefalsovane zufalstvo ma pochytilo, ked som zazrela lejak vonku a so smutkom prihodila do ruXaku este nahradne gate, celkom necool, nehadrcorovu a netemnu bundu oranzovo bielej farby, a taky ten trapny priesvitny jednorazovy prsiplast, co vyzera jak kondom. Uz som sa videla v dave, navlecena v prsiplasti ako skacem, mlatim hlavou na ParadiseLost, mokra ako macka, zasrata od blata a zbytkov piva z plastovych poharov, ktore ludia na koncertoch s nefalsovanym nadsenim hadzu do davu. Mnam. Chutne a pohodlne. Urcite nebudem smrdiet, ani nic podobne. Hororove vizie vo mne este umocnila mama, ked mi davala dobre mienene rady typu: ked vam odfukne stan, ani nechod domov, ak bude prietrz mracien, pridem pre teba o polnoci alebo stan postavte az vecer ked pojdete spat, lebo v mokrom vam bude nepohodlne. Diky teda...
Vo vlaku som prisadla ku KaPovi, ktora merala dlhociznu cestu az z Popradu. Sedela v erarnom vagone (tzn. neboli tam kupecka, ale sedelo sa ako v obycajnom osobaku Sucany-Vrutky). V TN sa ku nam pridala Mana s flasou podozrivo pachnucej tekutiny v este podozrivejsej a nenapadnejsej zelenej flasi od Mitickej mierne perlivej, ktorej drahocenny obsah v hodnote 300 SKK dokazal sposobit nebyvale telesne aj duchovne pozitky :mrgreen: Zvysok cesty sme predebatovali v priatelskej rovine na dobre zname temy - kramy, sranie, kto co mal na obed a co je nove v hypernove...
Do Piestan sme prisli o... uz neviem, ale prvy bus kyvadlovej dopravy isiel cca o 2 hodky, takze sme ucinili rozhodnutie ist pesi, co bolo prudko pohodlne s 5 kilovym stanom na chrbte. Po ceste sme sa zastavili v Bille, kde si macky chceli dokupit nieco na jedenie (ano, FAKT to bolo jedlo!),a tam sme aj stretli prve individua s cervenymi naramkami na ruke, dredmi na hlave a oblecenych v socka-style.
Cesta na letisko prebehla bez vecsich tazkosti (ak sa nerata ten 5kilovy stan a kopa kvazipotrebnych zbytocnosti) a fronta pred naramkovacim stanom bola napocudovanie celkom kratka, takze dostat sa k naramkom nebol az taky problem.
ANO, mame ich, dostali sme sa dnu cez arogantnych SBSkarov, ideme hladat flek na stanovanie. Ten sme nasli na prijemnom mieste v jednom zo stanovych mesteciek, celkom blizko k obom stageom, priamo vedla Maninych trencanskych kamaratov. Rozlozenie mojho 5 kiloveho luxusneho sapito pre 4 osoby by sa dal prirovnat k mukam ake zazivali Zidia pocas genocidy za druhej svetovej, pretoze stavat stan v mrholeni a narazovom vetre o rychlosti asi 342 m/s bolo celkom o hubu.
Nakoniec sa vsak zadarilo, stan stal, a my sme sa pobrali hladat wecka. Nasli sme a za mierny baksis o hodnote 10 SKK ste sa mohli v relativnom klude a pohodli vymocit, pripadne aj nieco viac…
Vsetky vystupenia mali zacat az niekedy o 14.00, a preto sme cakali v (doslova) mrazivom ocakavani, kratiac si cas pitim caju v cajovni, etc. Prave ked sme sa vybrali na prvy koncert, zjavil sa Dodo s Kajou a Kubo. Ako spravni undergroundisti sme im pomohli rozlozit stany rovno vedla nas, co tiez sposobilo rovnake problemy, ako zvladnut cestu zo stanice na intrak rovno v nejeden stvrtok poobede.
Potom sme sa vybrali na Cechomor. Co bol najsamprvsi koncert na hlavnom stejdzi. Zhodli sme sa ze “feeest pripomina Korpiklaanov”, chvilu sme posedeli na zltej karimatke obdalec podia, a potom sme sa vybrali vyzdvihnut od vchodu Lenicku. O nej neboli takmer ziadne dostupne informacie, kedze uz od rana bola presvedcena, ze serie na Hdkvs, lebo bude urcite prietrz mracien a my zmokneme jak stare nepotrebne macky. Lenicka sa zabyvala v mojom a Kapovom stane, a potom sme sa vybrali na Slobodnu Europu. Bolo to celkom fajn, dokonca som aj poznala par songov, a bolo vidiet ze ten obstarozny (obstarožný, nie obstarózny, ako si myslela moja draha sestra J ) typek-spevak ma rad ten pocit, ked vidi ze stovky ludi mu skacu a poguju pri nohach. Ani sa necudujem, musi to byt parada. Po chvili sa Lenicka odpojila, ze kdesi ide, a ja s Kapom sme ostali az dokonca. Zbytok osadenstva sa rozhodol, ze sa idu radsej dospat do stanov.
Po tomto mal nasledovat koncert Persiana Jones, co je talianska formacia hrajuca nejaky alternativny rock, ci co. Rozhodli sme sa srat na nich, a tiez sme to zalomili v stane. Ak sme rano pochybovali, ci tie 2 dni vydrzime v udajne nadchadzajucom strasnom lejaku, prudkom vetre, vyvracani stromov von aj s korenmi, padani krupov, traktorov a inych polnohospodarskych mechanizmov, tak toto krasne poobedie, kedy vykukol Oskar, rozohnalo nase obavy rovnako ako vsetky temne mraky na nebesiach. Teploty v stanoch dosahovali rekordnych vysok podobnym tym v arabskej pusti pocas skoreho letneho popoludnia. Vlasy sa nam lepili na cela, optimizmus a dobra naladicka by sa dala krajat. Asi to bolo aj podozrivou pollitrovou flasou Mattoni s obsahom vonajucim po Alpe, ktoru doniesol Kubo, a ktora v nas vsetkych vyvolala chut skakat, rehotat sa…ZIT Sedeli sme usadeni vseci v Kubovom stane, ktory bol dokonca vecsi ako moj, a to uz je co povedat (!), a kecali o tom co kto robil, no a nakoniec sme sa hromadne zhodli, ze aj tak sa najviac debatuje o srani, kramoch a sexe (podskupiny boli este skola a hudba).

(obzvlast mi utkvela v pameti debata o vyroku niektoreho Maninho trencanskeho kamosa po tom ako sa zhuleny a ozraty zobudil v stane: A: “Asi mi hori kok*t…” B:”Tak otvor okno” … Kapo do toho jemne poznamenala “hmm, In Flames…” a Mana pridala “You’re gonna Burn in Hell”…co vam budem hovorit, v momentalnej situacii sme tam lezali v krcoch asi vseci J)

Nasu debatu sme zapijali cistou pramenistou z Mattoni flase, kazdy predniesol pripitok na otvorenie Hdkvasu a decentne si odpil. Po tomto jemnom pripitku som skoro zvalila Dodov vedlajsi stan, ale veci sa urovnali, a my sme sa vseci vybrali na koncert Slizov. Strhlo sa nehorazne pogo rovno pod podiom, z ktoreho som sa pomaly ale isto pratala do okrajovych zon, kde nadsenci len skakali a spievali s kapelou. Avsak odvazlivci ako Kapo, Kubo a Dodo sa nechali zatiahnut do hlavneho kotla, co skoncilo par modrinami, ale bolo na nich vidiet, ze si to naramne uzivali J Slize boli ppc, ved ako inak, a o to viac ma potesil pridavok v podobe skladby “Horkyze Slize”. Nezabudnem na ten moment, ked sme tam s Kubom skakali a revali na seba “dokurvili sme co sa dalo”. No, co dodat…prosto…”caro okamihu” J
Po tomto neuveritelne naplnajucom kulturnom zazitku sme sa odpratali nazad do stanov, kde sme zistili, ze rovno vedla nas si postavil stan Mgr. Trnovec, co Kubo okomentoval trefnym “horsie to uz ani nemohlo byt”. Toto vsak nebola az taka pravda, ako sa neskor ukazalo. Cakanie na koncert Skindredu sme si kratili sedenim v kruhu vonku pred stanmi, nenutenou konverzaciou o dolezitych veciach a obcasnymi pripitkami, v niektorych pripadoch aj odbiehanim na Toi-Toi budky. Ked som tam vosla prvy krat, pomyslela som si, ze toto je to prave orechove pre hociakeho fekalistu v sirom svete. Obcurana doska ma presvedcila o tom, ze si na nu nesadnem, ani keby bola vyrobena z carrarskeho mramoru so zlatymi ornamentami,a smrad ma presvedcil o tom, ze Sucianske vypary su oproti tomu najnovsia vona od Diora. No ale co uz, desatkorunacok na “luxusne” porcelanove vecka so splachovanim (a pri troche stastia aj toaletnym papierom) sme nemali vela a pouzivali sme ich len na najnutnejsie pripady, a tiez sme nemohli mocit v prirode, len tak hocikde (ako to urobil jeden typek, co cural cez mreze rovno von z arealu, pripadne dalsi co sa vystal svojmu “dobremu” kamaratovi na stan, aby zistil, ci neprepusta vodu. Neprepustal.)
Po takychto a inych pataliach sme sa zasa raz dopravili k hlavnemu stejdzu, kde uz veselo hrala britska formacia Skindred. Ich vesely raggae-metal, fajnovy zvuk a perfektny hlas cierneho spevaka rozburili davy, ktore v refrenoch skakali o 106. Ja, Dodo a Kapo sme stali celkom vpredu, a pre mna osobne bol toto jeden z najlepsich koncertov vobec, mozno aj preto ze asi tak polovicu z toho som mala uz vopred poctivo napocuvanu. Zasa sa opakovala prijemna situacia, ked sme pri poslednom songu “Nobodies” skakali s Kapom a revali sme “Nobody, nobody gets out alive!” a zelene svetla nam pritom svietili do oci … J
Po tomto povznasajucom kulturnom zazitku sme sa, ako inak, vybrali ku stanom, kde sme dorazili zvysok Mattoni, a chystali si zaludky na karamelovohnedu tekutinu vo flasi od Ladoveho caju. Pozhanali sme zvysok osadenstva, lebo potom vysvitlo, ze Lenicka zo Skindredu odbahla na Lavagance, a Kubo presedel cely cas niekde na kraji a potom isiel do stanu, lebo ho rozbolela hlava. Naskladali sme sa k Dodovi do jeho 2 miestneho stanu, s oznamenim, ze sme sa rozhodli navstivit jeho obydlie. Tu sme preckali az po koncert Sex Pistols, kde sme sa vseci odobrali s miernou nechutou, lebo hodiny skakania pod podiom, tliachania debilin pri popijani a podobnych spolocensky narocnych cinnosti sa na nas nepriaznivo podpisali. Ale povedali sme si, ze ked ten hlavny headliner stal 5 melonov, tak by sa patrilo ist tam aspon pozriet. Stali sme v uzadi, klopkajuc si nohou do taktu, drviva vecsina z nas nepoznala nic okrem Anarchy in UK a God save the queen, takze po skonceni koncertu ho kazdy okomentoval pozitivne, ale s dodatkom “Nic som od nich nepoznal, takze to bolo take…” Aj tak treba uznat, ze na svoj vek su stale dobri, ovacie publika si ziskali okrem ineho aj vyhlasenim „Every politician is f*ckin’ liar!!” , a myslim, ze srdce kazdeho punkera pri tomto koncerte plesalo. Malo preco, bol fajn…! J
No, a teraz to vyznie trapne, neuverite, ale…jedine co sme po tomto urobili, (bolo nejak kratko po polnoci), bolo ze sme sa dovliekli do stanoveho mestecka, a zalomili to v stanoch. Vseci zaspali spankom spravodlivych, rusil nas iba DJ Brano a DJ Enrico z Café del Fun stanu, ktorych sme mali rano chut rozstrielat na reseto rotacnym gulometom - vdaka ich nocnej techno diskoteke, ktora nam otriasala zemou pod karimatkami a budila kazdu chvilu zo sna…


DEN DRUHY - SOBOTA
Teda, neviem ako ostatnym, ale mne sa za zvukov Dja Brana podarilo zaspat az o 6.00 rano ked dohrali. Neviem, ci mali dotycnym spankuchtivym osobam sluzit ako uspavanka, ak hej, tak potom – hop, kolky paradox – ludia zaspavali az ked dohrali. Rano som sa prevalovala v stane spotena, strapata, lepkava, 40x pooblievana pivom a len sam vsmohuci vie cim este, a v hlave sa mi lenivo prevalovala myslienka na sprchu.

Popadla som teda vsetky moje veci na sprchovanie, a pobrala som sa do sprchy. Pri vstupe do arealu SBSkar nezabudol hodit do eteru duchaplnu otazku “mozem ist s tebou?” .Na blbu otazku blba odpoved “iste ty chuj, mozes”…Ked som prisla k sprcham, zistila som, ze podobne umysly ako ja ma este priblizne 4856525 dalsich jedincov, co znamena, ze rada bola asi ako odtialto az na Tibetsku nahornu plosinu. Navyse podla blizsie neurceneho zdroja zom zistila, ze za sprchu sa sice plati, ale tepla voda nestiha a celkovo je to cele na prd. Samozrejme, ze sme sa vynasli (tedaa, konkretne Mana), ktora mi poradila zmyt zo seba vsetok hnus v povievajucich sprchach, ktore boli postavene len z igelitov, ale zato tam bola tepla voda, a pocet smradochov pred nou bol vyrazne kratsi.

Vyborne, vravim si, prepchala som sa cez igelit do sprch. Samozrejme, bola volna len ta krajna, kde igelit najviac povieval, tudiz tam najviac fukalo, bola najvacsia zima a najviac ludi vas tam videlo. No co, lepsie ako nic, vravim si s optimizmom, vyzliekla som sa a vsetko zavesila na kraj sprchy, kde som to potom nezabudla dobre osprchovat.

Uprimne mozem povedat, ze horsie sprchovanie sa da zazit uz asi len v africkej pusti, kde sa koli nedostatku vody musite polievat slonim mocom. Voda sice bola tepla, ale ked tam taki mokri a nahi stojite co i len 3 minuty, pocity byvaju zmiesane. Nastastie, ked som sa blizila k zaveru ocistnej procedury, prisiel Kapo, ktory bol odhodlany zazit podobnu torturu. No co, vravim si, clovek nemoze mat vsetko, a dobre koncerty sa musia s niecim kompenzovat… V tomto pripade to boli akurat sprchy.

Navliekla som na seba len mikinu a gate, ze ostatne si obleciem v stane. Tam som samozrejme zistila, ze mi chybaju ciste nohavicky. Bola som nasrata ako krdel africkych srsnov, potom mi ale Mana jedny pozicala,a svet sa vratil do normalnych kolaji. Vsetci, uz pomerne vyspati sa vyplazili zo stanov von, na perach mali kliatby smerujuce na Brana a Enrica, a pustili sa do konzumacie ranajok. Nadseni ludia vybalovali pasteky, rozky, ja som si dala okrem toho aj Bebe - Zle rano, aby som mala dostatok energie co sa uvolnuje pozvolna pocas celeho dna. Dokonca aj Kubo uprednostnil normalnu stravu pred keksikmi s plosticami, ktore mu tak zachutili predosly den poobede (o tom, ze mal jednu nozicku zachytenu v prednych zuboch sme mu radsej nepovedali )

Po ranajkach prisiel nejaky typek, vyzeral ako keby si predtym slahol extazu, rohypnol a zapil to vodkou, zaspal nam v stane, a nie a nie ho presvedcit nech tiahne do….daleka. Podarilo sa nam ho vykopat z nasho stanu, chudak sa zmatene poobzeral, chytil do ruky moj uterak co sa susil na streche stanu, obzrel si ho, a lahol si do Dodovho stanu vedla.

Nuz sme pokrcili plecami, srali nanho, a v dosledku nedostatku chlastu sme sa s Kapom, Manou a Lenickou rozhodli ist na sight-seeing tour po Piestanoch. Chytili sme volne miesta v tom gycovitom vlaciku, co premava po mestach a ukazuje pametihodnosti, zaplatili (podla mojej mienky) horibilnu sumu 40 SKK (co za to vsetko mohlo byt…2 vodky!!),a zviezli sa do centra. Na margo Piestan treba povedat, ze su fakt velmi pekne, a v jednej cukrarni sme si kupili asi najlepsiu zmrzlinu co som doteraz jedla. Vybrali sme sa len tak za nosom, a prisli sme do parciku, kde sme zasadli na lavicku a pozorovali vevericky (oooo, aka romantika!), ktore lozili po stromoch ako Tarzan v zmensenom vydani.

Zmrzlinu sme dojedli, a (napodiv) nas hlad este nebol ukojeny, tak sme sa stavili este v nejakej restauracii na pizzu. Z tej sme sa sice vobec nenajedli, ale ako mi bolo povedane, malo to sluzit len ako chutovka.

Potom vsak nastala dilema nebyvalych rozmerov. Vsetky potraviny boli zavrete – tak kde zozenieme chlast?? Chytala nas panika, ked nam jedna pani povedala kde najdeme Lidl. S ulavou sme si vydychli, macky isli nakupit a ja som ich cakala vonku a pozorovala ludi. Zazrela som par typkov s rovnakymi naramkami ako mame my, a potom som sledovala macky, ako sa rozhoduju medzi V30kou, dvoma pollitrovkami nejakej praobycajnej vodky, a nakoniec som ich uvidela vitazoslavne odchadzat so 7-decovym Rachmaninovom a 2 krabicami dzusu. Musim dodat, ze asi v zivote som nevypila tolko dzusu ako prave teraz, na Hodokvase…

Otocila som sa, a co nevidim…velka cedula s napisom “WC na poschodi” mi vnukla spasonosnu myslienku: nebudeme sa hadam zasierat v Toi-Toi budkach, ani platit desinu, ked sa nam bude chciet srat – odbavime sa rovno tu, beztak tu nikto nebude. Rozbehla som sa smerom za sipkou, ale kedze clovek mieni-panboh meni, vstup na poschodie bol zataraseny mrezami jak v Alcatraze. Clovek sa v tomto state nemoze ani vysrat dosytosti…

No nic, teda, ked nic ine, aspon sme nakupili, a vybrali sa smerom na stanicu, kde si Lenicka chcela kupit listok domov, a kedze nam ostatnym to uz riadne klopalo na fekal, pri pohlade na stanicne wecka skrsla v hlave dalsia spasonosna myslienka…

“Kapo, pozyvam ta srat! Ty si platila minule, teraz platim ja!“ Zaplatili sme baksis 8 korun zvraskavenej starej panne za okienkom, ktora nam s nadsenym a ochotnym vyrazom na tvari podala ustrizok hajzlaku o dlzke asi 20 cm. Pri pohlade na jeho kvalitu (tzv. smirglovitost) ma napadlo, ze drevo, z ktoreho bol papier vyrobeny, muselo prejst naozaj neludskym zaobchadzanim, ked vyzera tak ako vyzera... No co, vytasili sme papierove vreckovky Tento a podho srat. Realita bola presne taka, aku sme si ju vysnivali – vsetky kabinky volne. Kazda sme zabrali jednu, Mana nalavo odo mna sa ozvala:
“No, uz?? Ide?”
“Nie. Nechajte ma, ja sa musim sustredit”
„A nepocuvajte...mozno to moje bude mat aj nejake zvukove efekty“
Rhot
“Nemozem tu koli vam srat!”
„Ani ja“
„Ani ja!“
„Pustime si nieco? Aj tak tu nikto neni...co dame...toto! Toto, toto sa hodi!”
Vesele tony Let’s drink od Korpiklaanov sa ozyvaju tou pochmurnou umyvarkou.
„Uz som!“
Obdivne a pochvalne vykriky...

Po tomto vykone nechavam Kapa a Manu srat, rehocu sa jak macky, a treba uznat, ze taketo druzne sranie sice pripomina komunizmus, ale stmeluje ludi
Umyvam si ruky, Mana nieco krici, ja si pre seba nahlas vravim “ty kokos” a teta, ktoru som si nevsimla, stojaca za mnou, sa zacne nevyslovne ujebavat, neviem sice na com, ale budiz.

Z hajzla vyjdem spokojna a ziariva ako zuby po pouziti Colgate-Herbal-Whitening-Power-Fresh, a vidim Lenicku nestastne sediet na malych schodikoch stanicnej haly, ako sa s nou vehementne snazi debatovat nejaky typek vo veku asi 40-50 rokov. Prisli sme tam vsetci, a s uzasom zizali na chuja, ktory vyhlasil, ze dievcata z vychodu su najkrajsie, potom sa rozhovoril o Puchove, a o tom ze tam ma zenu, potom o tom, ze aj dievcata od Povazia su pekne, a myslim, ze keby sme ho neodbili oznamenim “ideme na pivo”, tak by sa rozhovoril hadam aj o Lisabonskej zmluve, Kjotskom protokole o emisiach CO2, ci hrozbach nuklearnej energie.

V bufete sme zjedli kupelne oblatky zakupene pri pochodzke Piestanmi, a symbolicky vypili jednu kofolu. Potom sme vypadli na bus kyvadlovej dobravy.

Pri navrate na letisko sme stretli toho Nescafe-Typka, co robil frappe na pockanie. Bolo jasne, ze tento clovek asi nikdy nepil nescafe, pretoze tym, ze nam do 1,5 dcl poharikov dal skoro 2 kopcovite lyzicky kavy, sposobil nespavost na nasledujuce dva dni, ktora sa bude kombinovat so srdcovou arytmiou a moznym kolapsom.

Pred vchodom sme vodku preliali do flase z Bonaquy, nech neposobime podozrivo, a na festival sme dorazili akurat v dobe, ked koncerty bezali uz taku dobru tristvrte hodinu. Dlho sme nevahali, a pobrali sa na hned na prvy – HC3. Povodne sme chceli ist na Polemic, ale potom sme usudili, ze tych uz sme raz videli, a preto sme tristvrte hodku skakali s Kapom uplne vpredu na HC3ke. Ak by ste nahodou nevedeli, je to ceska kapela, ktora zacala tvorit v USA, kde par rokov zili, a teraz sa dostavili az sem ku nam. Boli fajn, poznali sme sice az jeden song - Inside (aj niiiid tu luuuuuuk insaaaaaaajd, ajm džast nouan, jeeeee), ale aj tak to bola fasa. Po koncerte Mana skonstatovala, ze na nas bol krasny pohlad, a ze sa musela nevdojak usmiat, ked nas videla tesit sa

Vratili sme sa do stanu, kde sa nic nerobilo, iba lenivo sedelo, ci lezalo. Debata sa ako tak rozprudila, ked sme prisli. Chcela som sa ist este pozriet na Maso, co mal byt nejaky agresivny slovensky metal, a horko-tazko sa mi podarilo presvedcit Kapa a Kaju, nech idu so mnou. Nic moc to sice nebolo, ale o program sa nam postaral nejaky typek, ktory si asi tiez nieco slahol. Len tak sa dalo vysvetlit jeho nadsene behanie do kruhu, skakanie a vreskot textov. Ked vytvoril okolo seba kruh s priemerom takych 2,5 metra a pritom zvalcoval takych dalsich 20 ludi, nadsene sa zohol na zem…a ked sa vystrel…v ruke vitazoslavne drzal…hnedu foliu zo slnecnych okuliarov, co tam asi niekomu pocas veselice na koncertoch vypadla. Typek bol fascinovany, behal s foliou dokola, a potom sa pristavil pri Kaji, ktorej ju nadsene strcil pred oci. Ticha radost mu salala z oci a my sme sa rehotali tak ze to hadam prekricalo aj ten 125 decibelovy hluk.

Odpratali sme sa nazad do stanu, kde vseci sedeli, popijali a viedli nednesene rozhovory. Kubovi sa vcerajsia bolest hlavy stihla preniest nizsie, do hrdla. Aby to vyhubil, zapijal to vodkou. Aby v tom nebol sam, pili sme s nim. Sedel pri nas aj Mgr. Trnovec, pofajcieval, rozpraval o zivote, o muzike a o tom, ze je otvoreny novym myslienkam. Nedal sa velmi nukat, a ked sme mu ponukli Bonaqu (neviem ako to napisat. Proste Bonakvu), prijal a ani sa nestazoval.

Po chvili som sa zacala nudit, a kedze od hlavneho stejdzu doliehali dunive zvuky britskych I AM X, s Kapom, Dodom a Kajou sme sa tam vybrali celu vec presetrit. Ked som kapelu uvidela, v momente sa mi do hlavy natlacil obrazok talianskej avantgardno-metalovej kapelky Ensoph (Brainwashing fest 2008), ktorych spev mal sice kvalitu pribehu v porne, ale zjav bol namakany. Neviem presne urcit, co hrali (I AM , ale myslim, ze to bol alternative rock. Typka za bicimi nebolo ani poriadne vidiet, ale kompenzoval to spevak v ciernej uniforme s nejakymi zvlastnymi pozlatenymi fragmentami, zena za samplerskym mixaznym pultom – ktora mimochodom robila dost vela co do zvuku kapely – mala podobnu uniformu a zlate fragmenty jej svietili aj na tvari spolu s umelymi mihalnicami dlzky Evkinych vlasov. Stvoricu dotvaral blondavy basak, ktoremu obcas s druhou basou pomohla ta zena, alebo spevak. Celkovo sa mi ale tato kapela velmi pacila, aj ked alternativne vymysly vacsinou velmi nemusim. Ludia skakali, pivo sa lialo a slnko svietilo…Parada…

Pri stanoch sme si nestihli ani vydychnut a uz sme utekali na Paradise Lost, britsky doom metal. S Kapom sme sa natlacili priamo do druhej rady, spevaka sme mali ako na dlani. Bola to uplna parada, nebyt tych dvoch typkov, co sa s nami chceli az privelmi kamaratit. Zacalo to len priatelskym objatim okolo pliec, ale potom, ked som ucitila ruky jedneho z nich na mojom vlastnom zadku, tak som pokrutila hlavou a prepchala sa do prvej rady, kde som si mohla poskakovat v pokoji… No, chlast robi s ludmi divy…

Po tomto nasledovala historicky najdlhsia prestavka pocas celych dvoch dni, ked sme si sadli na karimatky do kruhu aj so Silvestrom ako siedmi mesiacikovia. Nieco sa popilo, pofajcilo a pokecalo…ked sme zaculi znamu melodiu a obdivuhodne duchaplne texty plne tych najsofistikovanejsich vyrazov typu “pojebem tvoju mamku”. To uz sme vedeli, ze bije hodina dvanasta, ze nastal nas cas, a spolu s Kapom, Kubom a Dodom sme sa rozbehli ku hlavnemu stejdzu. Takto rychlo som bezala asi len na 60m v skole, kontrolou naramkov sme prebehli tak ze nikto nestihol ani nadavat.

Kontrafakt na podiu v nas vyvolaval zachvaty smiechu, a preto sme sa vsetci styria pochytali okolo pliec a kapucne stiahli do cela ako genuine gangstas. Teda okrem Doda, ktory mal na sebe jeho oldschoolovy pleteny rolak . Mavanie rukami nemalo konca kraja, a ked nam k tomu este zahrali aj Temeraf, boli sme az v osmom nebi a odriekali naspamat nauceny text ako otcenas na nabozku… Ludia nas fotili, a viaceri sa prihovorili s otazkou ci si naozaj robime srandu…

Po tomto uzasnom vykone sme sa presunuli na Hypnotix ku druhemu stejdzu. Pohlady nam uputala najma stara pani hrajuca na nejakych prapodivnych hrkalkach, ale celkova pohodovost tejto muziky sa nedala upriet. Potom sme dali este malu alkoholicku pauzu v stane a potom sa vybrali na hlavneho headlinera –Cypress Hill, alebo po nasom “cyprusovy kopec” (pozn. Lasko ) Nanestastie sme sa nejakym zahadnym sposobom oddelili od ostatnych, takze sme ostali len ja, Kapo a Dodo a zaviazli sme niekde vpredu pri pravom repraku. Zaviazli preto, lebo medzery medzi ludmi sa scvrkli na minimum a tlacenica pripominala Novodubnicke trhy na pocest ostavy prveho maja. Cypress odohral najvacsie hitovky, a bolo to celkom fajn, nebyt toho, ze vedla nas nejaky typek hulil travu a skoro sme tam popadali od smradu, a nebyt nejakej naspeedovanej fanynky, ktora stala pred nami, skakala sa a mykala ako pocas kruteho epileptickeho zachvatu. Ale aj tak…pohoda…davy besneli, trava sa fajcila a hviezdy nam svietili nad hlavami...

Po tomto sme sa vratili do stanov, kde sme usudili, ze ladovy caj z teska, alias fernet treba dopit…Nealko nebolo, tak sme zapijali pivom, a potom uz len take samotne, bez nicoho. Silvester odisiel bohviekam na nejaky drum’n’bass, a my sme sedeli a pili. Nechala som sa zatiahnout do zurivej debaty s Kubom a Kajou a nekonecnosti vesmiru (klasika) a nadpozemskych javoch. Potom niekoho napadlo, aby sme sli na vodnu fajku.

Kaja s Dodom sa nenapadne uchylili do stanu, a my zvysni sme si posadali na koberceky okolo fajky, do ktorej nam dali tabak s ceresnovou vonou. Neviem, ci tam dali aj nieco ine, ale vsetci sme sa citili tak strasne podozrivo fajn, odlahceni a usmiati, az to pekne nebolo. Niekoho napadlo, aby sme si dali na hlavy kapucne, tak sme si dali, smiali sa sami na sebe, na nekonecne vesmiru, farbe koberca a neviem coho este. Odrazu nam prislo ako dobry napad fukat si ten dym z ust do ust, ze pri kom najdlhsie vydrzi. Zvycajne sa cely ten pracny proces dosral pri Kapovi, ktora sa zacala k neuvereniu ujebavat, a museli sme teda zacat odznova. Nase tvare zacinali nadobudat prijemny ospanlivy vyraz ktory vravel “mozete so mnou robit co chcete”, ked v tom nam dosiel tabak. Mana zapalila cigaretu, podala dalej, a tak sme fajcili vsetci okrem Kuba samozrejme, ktoreho zivotnou pychou jedneho dna bude okrem ineho aj moment, ked svojim detom povie, ze cigaretu nikdy nemal v ustach (teda, aspon tak nam to zreprodukoval ). Akurat som si pomyslela, ze toto je totalny upadok mravov a moralky, my uz tu fajcime fakt skoro vsetko, ked to Kapo nahlas doplnila “uz tu fajcime vsetko, len k*kty nam tu chybaju”. V zachvate rehotu sa vseci pozreli na Kuba, ale ten tu myslienku rychlo zavrhol...

Odrazu niekto vravi, ze mu treba strasne na zachod, tak sme sa pobrali k ToiToi budkam. Uprimne povedane, keby som mala v tom momente robit potrebu, tak do toho hajzlu spadnem bez najmensieho zavahania a vytiahol by ma asi len svaty Peter so zeriavom… Potom prisiel dalsi brilantny napad – podme strhavat z budiek tie velke nalepky Toi-Toi, a ten co natrha najviac, vyhrava. Ja a Kapo sme sa rozbehli kamsi do prdele, kde vsak nebolo jedinej nalepky, takze sme sa vratili s prazdnymi rukami. Mana s Lenickou definitivne vyhrali, doniesli tych nalepiek 4 alebo 5.

Nalepili sme si ich teda zozadu na tricka a rozbehli sa ku druhemu stejdzu, kde boli asi Visionary Underground, alebo ak nie oni, tak nejaky riadny drumac. Lenicka s Manou davali riadny d’n’b dance, ktory pozostaval z krutenia okolo vlastnej osi s roztiahnutymi rukami a dalsieho mnozstva neidentifikovatelnych trhanych pohybov. My sme netancovali, len sme stali a zvijali sa v krcoch rehotu. Medzitym si nas par dobrakov odfotilo zozadu s nasimi nalepkami z ToiToi budiek, a nejaki dvaja typci (jeden bol tusim z Prievidze) zacali vyzvedat kde sme tie nalepky zohnali. Mana im ochotne ukazala budku rovno vedla SBSkarov a dodala, ze to staci len strhnut. Typci podakovali a vybrali sa het.

Po drumacovych tancoch sme boli taki zmoreni, ze sme si to namierili rovno do zony s obcerstvenim, kde fungovalo este par stankov. Zastali sme pri jednom, kde na nas spoza pultu dival chlapik, ktoreho pohlad hovoril, ze ho praca bavi asi rovnako ako odliepanie zuvaciek z chodnika. Vykoktala som ci beru aj stravne listky, a potom som si nieco kupila, len uz fakticky neviem ze co to bolo. Predavac bol zjavne nasraty, co to ta dnesna mladez stvara, ale chvalabohu uz sa neopakovalo Kapovo faux pas s chlebom z predosleho dna

Po konzumacii sme sa vybrali nazad do stanov. Mana nastojila, aby sme nesli tak rychlo, lebo uz naozaj fakticky nevladze, takze sme spomalili na tempo stonozky bez 99 noziciek. Po navrate do stanov nam uz bolo vsetko jedno, obleceni sme sa napchali do spacakov, a aj napriek zvukom techna, drumacu aj ska dokopy sme zaspali ako inak…spankom spravodlivych

Rano ma zobudil zvuk songu Kiss od Kornu, vychadzajuci zo Silvestrovho telefonu, a taktiez jeho komentar, ktory hovoril, ze je to perfektna piesen. Potichu som suhlasila a vyplazila sa zo stanu, hladajuc nejaku vodu. Myslim, ze keby som v tom momente nasla blatovu kaluz, tak nevaham a vypijem ju az do dna a mokre blato aj vylizem. Neovladla som sa, a od Silvestra som si vypytala mineralku. Dodal, ze mam este nieco nechat. S nevolou som tak ucinila, a spolu s ostatnym osadenstvom som zacala skladat moj stan. Sposobilo to rovnake, ak nie aj vacsie utrpenie ako na zaciatku…Vtedy sme boli aspon triezvi…Ale podarilo sa. Uz iba rozlucka so vsetkymi, posledne objatia, slzy v ociach, a podho na vlak domov. Ostava len dufat, ze sa takto stretneme aj buduci rok...

A k zaveru – bola to fakt pecka na aku sa nezabuda. Jedina vec ktora nam chybala, bolo par dalsich ludi, ktori tam mali byt tiez a z roznych pricin neboli, ze Riso a Evinka…!

 Recenzia

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu