V momente, ako položím nohu na betón autobusovej zastávky, svet naokolo akoby na moment zamrzne. Odrazu necítim ani chlad na tvári, ani šaty na tele, ani pohľady okolostojacich. Automaticky sa poberám na miesto svojho bydliska do odpudzujúceho červeného paneláku, najväčšieho možného socialistického luxusu, hrdinsky budovaného na láskavý rozkaz súdruha Stalina, ktorý sa rozhodol, že funkcia prevažuje nad estetikou.
Na chodníku sledujem babky, ktorých najväčšou spoločenskou udalosťou dňa je stretnutie s iným dôchodcom. Témy rozhovorov dôverne známe - panelákové pikošky a zdravotné problémy. Emancipované ženy dôležito kráčajú ulicou vo vysokých podpätkoch s taškami v rukách. Násťročné dievčence sa naivne smejú s hlavami plnými ideálov. Rútia sa k bodu zániku a popritom si akoby mimochodom žijú v svetoch plytkých ťažkostí. „Čo si ráno oblečiem?“ „Podvádza ma?“ „Nemám úlohu.“ „Pokazil sa televízor.“ „Čo keď ma uvidia fajčiť?“ „Nenávidím kôprový prívarok“. Takto ubiehajú životy plné zdanlivej mizérie a maličkých tragédii, a ja ich znechutene pozorujem z piedestálu.
Odomykám dvere od panelákového vchodu, do nosa mi udrie zápach moču a bohviečoho iného. Vyveziem sa opľutým výťahom až na šieste. Mama ma privíta s mdlým úsmevom na perách, vraví, aká je rada, že som doma, že jej bolo samej celý deň smutno. Silene sa usmejem, a nútim sa do dobrej nálady. Neúspešne. Oči sa mi nesmejú a to vidí každý, kto vie čo i len trochu čítať medzi riadkami. Neviem, o čom sa s ňou budem zhovárať. Nikdy sme k sebe nemali blízko. Či už to bolo v puberte, keď som od nej dostávala iba príkazy a zákazy, alebo teraz, keď som zistila, že mama je tak ako milióny na svete iba ďalší člen homogénnej masy, ktorá sa všeobecne nazýva ľudstvom.
Jem s odporom chutné jedlo na kvietkovanom tanieri pred sebou, ktoré sa akosi odmieta kĺzať dolu hrdlom.
„Chutí ti?“
„Hej, je to dobré.“
„Čo nové v robote?“
„Ále, nič.“ Neznášam tieto povinné rozhovory. Ticho by prospelo viac. No čo by asi bolo nové v robote, kde pracujem už tak dlho?! Zahádzaná papiermi, čumiaca do monitora počítača. Už päť rokov ma táto činnosť vyciciava ako parazit, rozčuľuje. Ako náhle vidím úrad, príde mi fyzicky zle z pomyslenia na monotónnosť. Na celý tento repetitívny proces, ktorý sa odborne nazýva život. V tom mojom sa dni podobajú ako vajce vajcu, bez akejkoľvek obmeny. Pripadám si ako pochovaná za živa. Aké to bolo pred pár rokmi, keď som mala v hlave ešte odvahu a sny? A v neposlednom rade... bol tu ten jediný človek, ktorý ma vedel počúvať. Je nechutné takto skončiť. Priam nedôstojné. Chcelo by to zmenu, ktorá by prehlušila všetok tento negatívny hnus, ktorý sa tu odohráva už pekných pár rokov.
„A ty si čo robila?“ Znesie sa záplava faktov, ktoré postupne začínam prehliadať a zachytávam iba útržkovité slovné spojenia ako „nemáme peniaze“, „Peťa je zase niekde s tou bandou“, „babke blbne to koleno“, „treba umyť okná“ či „to zase budú sviatky“.
Zachváti ma nutkavá túžba odísť niekam, kde nebudú ľudia, iba pokoj. Niekam do samoty, urgentne, rýchlo. Do samoty, kde nesvieti slnko, ale človek sám. Do samoty, kde je každý sám sebe pánom. Najlepšie niekam na kraj sveta, na opustený ostrov alebo do stredu Sibíri.
Nanešťastie, jediná samota sa v momentálnej situácii nachádzala v mojej izbe. Teda, v našej izbe. Sestra ešte neprišla a dúfala som, že to tak aj ostane. Po otvorení dverí ma ovalila vôňa nejakej pofidérnej voňavky a bordel pripomínal štvrtý reaktor černobyľskej elektrárne v apríli 1986. Na stenách sú trápne plagáty nejakých pseudohercov a spevákov, na tvárach prázdne úsmevy vybielených zubov. Bolo mi to jedno.
Zvalila som sa na posteľ oblečená, zavrela oči. Všetko tu naberá vyšedivený nádych zatuchnutosti a akéhosi odumretia. Zas som na tom istom mieste, v tom istom meste, kráčam po rovnakých dlaždiciach námestia, po rovnakom linoleu v byte, dotýkam sa fasád rovnakých domov, dýcham ten istý špinavý vzduch, vidím tie isté tváre, staré, okukané, občas zvráskavené vekom, občas svieže mladosťou.
Iba jedna tvár chýba. Tá, ktorá ostala v diaľke, ktorá sa nedá prekonať. Už mi lezie na nervy, že kamkoľvek sa pohnem, tam ma prenasledujú spomienky, ktorých sa neviem zbaviť, a ktoré nie a nie vyblednúť ani po rokoch. Je to ako otravný prízrak, ktorý sa za mnou plíži každú minútu žitia. Všetko naokolo mi tú udalosť pripomína. Nechcem, neviem to už znášať a zmena nie a nie prísť. Asi to bude tým, že musím ísť ja za ňou. Za rapídnou zmenou.
Odrazu veľmi presne viem, čo mám urobiť. V hlave jasno ako v jarné ráno, vstanem z postele, osprchujem sa, oblečiem si to, čo nosím najradšej. Purpurovú blúzku. Dôkladne sa namaľujem, vysuším si vlasy fénom. Letmo pobozkám mamu na líce, usmiala sa. Som rada, že ju vidím usmievať sa, aj keď odchádzam tak ďaleko. Obliekam si kabát. Beriem si kabelku i keď mám silné pochybnosti, či ju budem potrebovať tam, kde idem. Ale je to zvyk.
Kráčala som a vychutnávala každý krok, každý pohľad na tvár okoloidúceho, každé slovo, ktoré som započula z cudzích úst. Takmer ako posledný krát. Prídem na ošarpanú vlakovú stanicu – miesto príchodov, no aj bolestných odchodov. Lístok si nekupujem, načo? Stojím na druhom nástupišti, čakám na rýchlik, ktorý má prísť už-už každú minútu. Živo cítim vietor vo vlasoch a na tvári. Možno až príliš živo. Napätie v sebe môžem krájať a v hlave mi hučí. Nepamätám si, či mi náhodou z oka nevypadla aj nejaká slza. Taká veľavravná, v ktorej bolo koncentrované všetko, čo sa nahromadilo za tie roky a nikdy nebolo vypovedané. Ohlásia príchod vlaku. Ľudia navôkol sa lúčia, objímajú, bozkávajú.
Vlak prichádza do stanice. Približuje sa. Tridsať metrov. Dvadsať. Pätnásť. Desať. Pristúpim k hrane nástupišťa a viem, čo teraz. Pred očami sa mi mihajú obrázky zo života. Neviem presne, či to, čo idem urobiť, je správne.
Nastúpim do vlaku, dvere sa zavrú a ja viem, že už sa nevrátim. Že nie je cesty späť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár