Nezaváhal ani na moment, a na ďalší večer si zase raz sadol k zadymenému rožnému stolu. Na uvoľnenie jedna, druhá, tretia vodka.
Po pol hodine, keď začínal mať pocit, že niekto si z neho zase raz robí dobrý deň, sa z dymu vynorila žena. Podávala mu drobnú studenú ruku.
„Ahoj. Chcela by som zomrieť.“
Myslel, že si robí srandu. Sadla si oproti nemu. Vyzerala, akoby zvnútra vyžarovala jemné biele svetlo, a na perách jej pohrával nervózny smutný úsmev. Vlnité čierne vlasy lemovali krásnu bielu tvár, a štíhla postava s úzkym pásom bola oblečená v jednoduchých čiernych šatách. Bola pekná. Naozaj. Nechápal, prečo ona môže chcieť zomrieť. Na jej tvári nebolo utrpenie, iba niečo ako zmierenie so situáciou, ktorá sa nezmení inak len smrťou. Studenou rukou si pripálila cigaretu. Nevedel čo urobiť, ale bol zvedavý ako dieťa v škôlke.
„Prečo chceš zomrieť?“
„Ťažia ma výčitky svedomia. Nepýtaj sa kvôli čomu. Nehovorím o tom. Prežívam len vďaka veciam, za ktoré sa hanbím. Okrem iného, tá smrť blízkeho človeka bola iba moja vina, a čo je horšie, bola úmyselná. Je to už niekoľko rokov, a nedokážem sa toho zbaviť, pocit, že som zobrala život ma prenasleduje ako stopársky pes. Nemôžem spávať a nemám priateľov. Nedokážem rozprávať. Nedokážem milovať. Všetci sa mi vyhýbajú ako chorobe. Myslím, že v živote ma už nečaká nič iné, len tma. Nikdy som nič nedosiahla vlastným úsilím, všetko mi padlo do nastavených rúk, a nikdy som nemohla robiť to, čo som naozaj chcela, lebo podľa rodičov to nebol dobrý džob pre dievča z bohatej rodiny. Už roky nemám chuť žiť a smrti sa nebojím. A ty čo?“
„Myslím, že život ma už unavil. Dni sa začínajú opakovať, a nie je nič nové, čo by mi už mohol ponúknuť. Potreboval by som veľmi rapídnu zmenu... niečo ako presťahovať sa na inú planétu. Navyše smrť tej, ktorú som miloval, dokončila celý proces skazy. Nemám prečo žiť, ale nie som odhodlaný zabiť sám seba. Bojím sa smrti.“
„Neboj sa. Bojíš sa len preto, lebo nevieš, čo ťa čaká. Strach z neznámeho. Všetci sú takí.“
„Ako to, že ty sa nebojíš?“
„Neviem. Posilňuje ma myšlienka, že horšie to už nemôže byť. Vieš... vyslobodenie, alebo také čosi. Toho sa ľudia nezvyknú báť. “
„To znamená, že to už môže byť len lepšie. Vieš o veci, ktorá by ťa urobila šťastnou?“
„Neviem. Alebo možno hej. Šťastnou by ma urobilo, keby som vedela mať rada. Akurát že neviem. Všetko vo vnútri ochladlo tým strašným sklamaním pred pár rokmi. Bojím sa mať niekoho rada, ale telesná láska mi už neprináša nič nové okrem chvíľky príjemného pocitu. A čo je tá chvíľa oproti stálej radosti z toho, že človek je milovaný niekým, hoci aj na opačnej strane zemegule?“
Dala si prvú vodku. Druhú. Tretiu. Oči sa jej zaligotali fanatickým svetlom. Vypytoval sa jej na všetko možné. Dozvedel sa, že rodičia ju donútili ísť študovať niečo nepredstaviteľne nudné, čo zahŕňalo ekonómiu a manažment, a odvtedy neznáša čísla, peniaze, a všetko s nimi spojené. Otec ju dosadil na jednu z vedúcich pozícii v rodinnom podniku, a všetci mohli žiť ako spokojná rodinka... Dozvedel sa, že vyskúšala hádam všetky drogy na svete, lebo sa nudila... Že minimálne štvrtinu času svojho života bola opitá... Že sú rovnako starí, lebo sa narodila deň po ňom, spolu so sestrou – dvojčaťom, ktorá vraj vyzerá doteraz rovnako, a je jediným človekom čo ju doteraz nepodrazil... Dozvedel sa nepodstatné veci, ale to, čo ju robí tak nešťastnou, nevyzradila.
Pocítil zvláštny pocit, akoby ju poznal už roky, a ona sa pritom stále tvárila tak nezúčastnene... Tak cudzo... Ako keby sa už-už chcela zdvihnúť, zamávať na pozdrav, a povedať „maj sa!“.
Neprítomný výraz na jej tvári sa nezmenil za celý večer, čo boli spolu, možno len o pár hodín, keď ležala v jeho posteli. Samého ho zaskočilo, ako priamo sa na to v tom pajzli o druhej ráno spýtala.
„Počuj, a čo keby sme išli k tebe?... Netvár sa tak prekvapene, aj tak to k tomu smerovalo celý večer...Hej, všetky sa snažia pôsobiť dojmom, že sú dobré dievčatá, žiadne kurvy. Akurát že každá jedna je kurva, len sa moc hanbí povedať to na rovinu. A čo...keď ti to poviem rovno, ušetríme kopu obkecávačiek a času. A čas sú peniaze, presne tie ktoré treba spáliť. Poďme...“
Čierne šaty z nej potom spadli akoby samy od seba. Z jej bozkov a objatí necítil, že ho má rada, ale len...že ho chce. Že zúfalo potrebuje niekoho pri sebe, práve teraz, a že mu chce dať všetko čo mu uvidí na očiach...
Ráno ho prebudil zápach cigaretového dymu. Ležala vedľa neho, potichu fajčila, a popol odklepávala na zem.
„Nefajči mi tu v posteli prosím ťa.“
„A kde ti mám fajčiť? Na stole, či čo?“
„Nie, ale....“
„Inak máš hnusný strop. Fľakatý a...“
„Počuj, nechcem byť hnusný, a viem, že je to sprostá otázka, ale včera si hodinu zabila sťažovaním, že musíš ísť do práce, ktorá ťa nebaví. Je pol dvanástej, a ak chceš ísť, tak aby si sa pohla...“
„Možem ojebať. Nikam nejdem. Nemám náladu sa tam zasierať a premrhať ďalší deň môjho drahocenného života bezcennou zbytočnou prácou. Hopkať na vysokých podpätkoch, usmievať sa, kávička sem, kávička tam, prikyvovať a strkať sa ľuďom do zadku... Díky, už som tomu aj tak venovala minimálne 5 rokov...“
A tak ostala. Našiel sa v nej sám. Bola rovnaká ako on sám, ale v ženskom vydaní. Silná osobnosť, a pritom taká labilná. Najlepšia kamarátka, ktorá ti dá vždy, keď je to najviac treba. Odvážna. Nikdy pri nej nemal pocit, že by ju bolo treba chrániť. Vedel, že keby mal utekať pred zlom sveta niekam ďaleko, tak by zobral ju, a spolu by utekali tam, kde ešte nikdy nikto nebol. Spolu pili vodku s džúsom, fajčili, a v dyme si pozerali do očí a prehodnocovali životné postoje. Sedeli na zemi, pofajčievali jointy a hypnotický zvuk drum´n´bassu ich vynášal do výšok. Zopár výjazdov do sveta LSD, kde boli tak spolu, a pritom o sebe nevedeli. Spolu kreslili obrazy na stenách jeho pochmúrnej sivej izby, a on sa usmieval, ako dobre jej to ide. Predstavila mu dokonca svoju sestru. Musel sa usmiať, ako sa podobali...
Každé ráno sa vedľa nej, vyzlečenej, prebúdzal, a nevedel, čo si má myslieť. Čo pre neho znamená? Stále nič? Alebo už všetko?
Toho dňa, ktorý mu prišiel tak šťastný a uvoľnený, mali obaja narodeniny. Nemal najmenšiu chuť niečo oslavovať, ale keď suverénne prišla s tým, že keď sú už raz z nich dôchodcovia, tak s tým treba niečo robiť, teda sa vzchopil a spolu odkráčali na opačný koniec mesta. Do nejakého extra nóbl podniku, kde sa stretávali všetky snobské detičky a zo skleneného stola šnupali lajny koksu. Do úhľadného tvaru boli upravené občianskymi preukazmi, na ktorých svietili dátumy narodenia, hovoriace o tom, že sem buď prišli oslavovať svoju dospelosť, alebo ešte len prídu. Aj keď, prah dospelosti je len relatívny pojem, keďže určití ľudia ostávajú deťmi aj celý život...
Už si ani sám nespomínal, čo všetko toho večera vypili, vedel však, že cena mnohonásobne prevyšovala jeho mesačné príjmy dokopy. Pár hodín po polnoci, keď malo všetko tie správne obrátky, promile v krvi mali príjemne vysokú hodnotu, pohľad bol rozmazaný, myseľ spomalená a ruky položené na tých správnych miestach, sa odrazu postavila s nevídanou ľahkosťou a mrštnosťou, schmatla ho za ruku a ťahala von.
„Už ma to tu nebaví, ideme inde...“
Nevedel, kam išli. Nepamätal sa. Spomenul si len na krásnu hotelovú izbu, ktorá určite stála majland, seba s fľašou absinthu v ruke, sediac na posteli... na to, ako sa smiali, ona vravela niečo o tom, že ak chce zmenu, tak aj tá čoskoro príde...a potom odrazu plakala, objímala ho... a potom padol do postele. Zaspal. Tak ako hádam nikdy predtým.
Vreskot v nasledujúce ráno bol začiatkom konca. Nebol jeho, ani jej. Bol cudzí. Šiel od dverí. Od ženy s upratovacím vozíkom stojacej v dverách. Zamračil sa...
„Doboha, čo to má byť...“
Otvoril oči a prvé čo uvidel vedľa seba, bola jasná červená farba snáď na celej posteli. V ruke zvieral pár žiletiek, o ktorých ani nevedel, že ich mal so sebou, a o ktorých ani nevedel, kedy ich držal v ruke, ani ako sa tam dostali, ani... veď sa holí holiacim strojčekom...čo sa to...?!
Bolo to zlé. Biela postava už viac nevyžarovala jemné svetlo. Cez rezné rany na krku a na zápästiach z nej odišiel život. Bola dorezaná s chirurgickou presnosťou, akoby presne vedela, kde treba najviac zatlačiť, aby to nebolelo príliš a aby život vyprchal čo najrýchlejšie. Oči mala zatvorené, a na tvári výraz smrteľného pokoja. Pokožka mala mŕtvy odtieň. Už má pokoj, už netrpí s každým svitnutím nového rána, vlastný rozum ju už neprivádza do šialenstva. Ľudia ju netrýznia svojou prítomnosťou a nechýba jej to, že nedokázala milovať.
Vedel, že ona to urobila sama. Vedel, že on to neurobil. Veď nemal prečo. Takmer ju miloval. Naozaj to neurobil...nie!
A čo tie žiletky v ruke, hm? Ani jednej sa predtým nedotkla ona. Urobil si to ty! Áno, ty si to bol! Nikto neuveril, bolo mu povedané, že svoje rozprávky má hovoriť niekomu mladšiemu.
To, čo nikdy nepochopil, bolo, prečo to urobila. Prečo chcela stoj čo stoj zomrieť, aj keď si myslel, že robí jej prázdny život aspoň o trochu znesiteľnejší, a usmievala sa omnoho častejšie? A prečo to urobila takto? Žiletkami sa podrezala sama... ako zmyslov zbavená... akoby necítila bolesť. No a potom...prečo ho do toho zatiahla? Takýmto rapídnym spôsobom ho vtiahla do hry, ktorú hrala sama celý život. Zobrala si príliš k srdcu to, že potrebuje zmenu, alebo čo? Nikdy nepochopil, prečo sa stalo to, čo sa stalo...a vlastne aj to, čo presne sa stalo...
A tak si nevinný sadol za hrubé múry a mreže. Konečne zmena prostredia a noví ľudia... Hnusné jedlo a lacné cigarety. Tak ako dovtedy. Posedenia s psychiatrom, ktorý mu z hlavy vytĺkal to, čo tam nikdy nebolo. Znudene ich presedel a vrátil sa do cely... Chýbal mu čerstvý vzduch, roh námestia, joint pri tónoch drum´n´bassu a vôňa vlnitých čiernych vlasov...
Po rokoch vyšiel von za bránu basy. Pribudlo zopár vrások a skúseností z miesta, o ktorom dúfal, že sa tam už nikdy nevráti. Pocit nespravodlivosti v ňom stále žil, ale rokmi začínal otupievať. Tak, ako keď sa niečo zlé stane súčasťou každodennej reality, človek, nech je akokoľvek nepoddajný, si zvykne.
Vykročil von z brány a takmer sa mu zazdalo, že už mu preskakuje z toľkého čerstvého vzduchu. Taká istá žena, akú pred pár rokmi videl dorezanú v posteli s hodvábnymi obliečkami teraz stála pred ním. Rovnaké vlnité vlasy, ktoré budú určite stále rovnako voňať... Ako to, že žije? Veď už mala byť pekných pár rokov mŕtva. Kvôli nej sedel tu, v tomto pekelnom hniezde. A ona tu teraz stojí, akoby sa nič nedialo...
Nič nechápal...nič nepovedal. Napokon, ani ona... Chytila ho za ruku, a odviedla do auta. O pár minút sa už rozhliadal po svojej bývalej izbe, len niekoľko výkresov bolo odlepených zo stien a ležalo na zaprášenom špinavom koberci. Skriňa... v nej staré veci... stôl s vyrytými nápismi... posteľ s načuchranou prikrývkou... Mihom sekundy ležal na posteli, a ona pri ňom.
„Toto mi tak strašne chýbalo...“
Blažene zavrel oči, a čakal, čo sa bude diať, keď mu ostrá čepeľ prešla po krku a zanechala hlbokú ranu. Čepeľ potom prešla aj po oboch zápästiach, a na posteli v mihu svietili ohavné červené škvrny. S krutým uspokojením si povzdychla.
„Bastard... nemal si mi zabíjať sestru, ona bola jediné, čo som kedy mala... teraz si na tom rovnako ... už máš... a nikto sa nič nedozvie...“
A tak odišiel život aj z neho. Tmavé oči už nebudú sústredene pozerať, ruky kresliť, a hrdlo už neochutná ostrú chuť vodky. Posledná nevypovedaná otázka v hlave bola „prečo“. Čo urobil? Čo je realita, a čo sen? Celý život išiel proti prúdu, nepochopený, nechápajúci... a rovnako nechápajúci aj zomrel. Zatratený a zabudnutý.
Žiletku zabalila do mikroténového vrecka, a strčila do drahej koženej kabelky. Pozorne sa obliekla, utrela si z rúk krv. Prehliadla celú izbu, z vankúša zdvihla svoje dva dlhé čierne vlasy a tiež ich strčila do kabelky. V duchu sa ubezpečila, že ich sem nikto nevidel vchádzať, a že ničoho v izbe sa nedotkla. Neprídu na to... usmiala sa. A keby aj, presvedčím ich... peniaze majú garantovanú moc overenú storočiami, a nech ich akokoľvek nenávidela, vedela, že bez nich by nebola nikto. A keď nie peniazmi... tak...aj inak. S vreckovkou na kľučke otvorila dvere a zmizla za nimi ako tichý tieň...
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
bur
3. 1.januára 2009 22:52
královná tohto večera,niečo mi tu nesedí..........
2
co take? Je to sice sentimentalna blbina, ale aspon to neni odnikadial okopirovane!
Napíš svoj komentár