O nich...

Bez mučenia priznávam, že k napísaniu tohto ma viedla krátka básnička od Lachrymosy.

Je to celé o nich, o tých, čo ma podržia, keď mi je zle. Zvyknú sedávať na posteli v našej internátnej izbe, v pajzli za stolom piť výlučne pollitrovú kofolu, alebo mrznúť na schodoch pred Maticou v daždi.
Sú tu. Sú jediní, ktorí počúvajú, keď mi tma smútku zastiera oči a bráni rozhliadať sa po svete. Nie sú to tí, ktorí počúvajú, prikyvujú hlavou s tým, že to úplne chápu - a keď dohovorím, tak si pomyslia, že to predsa prejde, že sú to len nezmyselné hlúposti.
Keď im rozprávam, uľaví sa mi, ako keď človeka vyslobodia zo zovretia pút, alebo keď odhodí balvan, čo niesol na chrbte... Lebo oni naozaj chápu.
Oni sú jediní, pri ktorých sa nehanbím plakať, pri ktorých nezastieram roztrasený hlas. Nesnažím sa utrieť si slzy čo najrýchlejšie, aby z tváre zmizli všetky stopy po nich. Pri nich plačem slobodne a nerušene, lebo oni rozumejú... Nesmejú sa na tom, že to sú veci, pre ktoré sa neoplatí plakať. Prídu, objímu ma, a povedia, že ešte stále je prečo žiť.
Keď robím veci, za ktoré sa sama hanbím, nekarhajú ma učiteľským tónom. Povzdychnú si a pokrútia hlavou. Vedia ako to so mnou je...
Neklamú ma. Vždy povedia, ako sa veci naozaj majú, a nesnažia sa ich ukryť za priehľadný záves, cez ktorý ich aj tak onedlho uvidím sama. Sú úprimní, aj keď pravda neznie v ušiach vždy ako rajská hudba. Nepodrážajú mi nohy kvôli sebe samému.
Pomáhajú mi tým, že existujú.
Keď padám na kolená, zachytia ma.
Keď zastanem, chytia ma za ruku a potiahnu ďalej.
Keď sa topím, prídu a vytiahnu ma.
Oni sú tí, s ktorými by som sa nebála kráčať iba tak... niekam kde nikto ešte nebol...

( Dedicated to Kápo, Laško a Moňique )

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu