Vysoké štíhle ženy s nohavicami zapravenými v čižmách na vysokom podpätku, náhliace sa z práce alebo do práce, muži v kabátoch. Nedospelé dievčatká v obtiahnutých rifliach, s obrovitými skaterskými botami, ktoré stáli nemálo peňazí – samozrejme, čím viac, tým lepšie, veď to bude viac cool. Bundička do pása s kožušinkou, ofina cez jedno oko, plastová čelenka, sponka alebo iná haraburda, aby tá ofina padala čo najmenej alebo čo najviac do očí. Chalani v kapsáčoch a s rovnými šiltami, používajúci pokiaľ možno čo najviac vulgarizmov v jednej vete.
...a tak sa ľudia stále opakujú. Ľudí v rozpadnutých čínach ubúda, nahradzujú ich tí v bundičkách. Počúva útržky rozhovorov. Nepodstatné. Škola, handry, chlast, kto koho pojebal. Pokrúti hlavou, a pokračuje v ceste. Sama sa čuduje, prečo sa tak náhli, veď ide iba do spoločenstva rovnakých stupídnych ľudí do zafajčeného baru.
Sedí tam, a počúva ich rozhovory. Zas rovnaké nezmysly. Nepodstatné maličkosti sa rozoberajú do detailu, možno preto, že inak sa nedá.
Tí ľudia sú nezaujímaví. Nezaujíma ich svet, ktorý presahuje hranice rodného malomesta. Nemajú rozhľad a nevyznajú sa vo svete. Vravia, že odvahy majú dosť, ale vo svete by neprežili ani dva dni. Knihy nečítajú, veď to je pre blbcov – radšej si to pozrú vo filmovej verzií, a z novín čítajú Nový Čas, lebo je tam veľa obrázkov. Iné filmy ako komerčné trháky nepoznajú, a iné weby okrem tých kde je chat ich nezaujímajú. Duchovné veci a filozofovanie sú pre nich absurdita, materializmus peňazí a hmatateľných harabúrd ovládol ich mysle.
Páriky sediace vedľa seba, sa síce objímajú, ale za celý čas si nepovedia ani slovo. Pýta sa „prečo sú spolu?“. Odpoveď prichádza „len tak, aby sa nepovedalo, že nikoho nemajú“. „Ahá...“ pokýva hlavou na znak toho, že chápe. Nechápe. Nechápe aká plytká je táto spoločnosť blbečkov, povrchných citov a pohnutých ideálov. Poberá sa preč z oblaku cigaretového dymu s ďalšou osobou v roztrhaných čínach. Dohovára mu „načo sa s nimi stretávaš? Ty máš aj na lepších!“. On pokrúti hlavou a odpovedá „Iní nie sú, a keď nechceš ostať sám, tak sú ti dobrí aj takíto.“ Tuší, že keď sa stretnú nabudúce, aj on bude mať rovný šilt a plnú hubu silných rečí.
Svet sa rúti do záhuby, lebo takto vymierajú všetci ľudia v roztrhaných čínach. Tí, ktorí v nich nedávno chodili, ich zahadzujú, vymieňajú za novšie, značkové, čo najdrahšie. Tí, ktorých zaujímal svet, sú zamurovaní vo vlastnej nevedomosti. Tí, čo počúvali underground teraz počúvajú mainstream...
Ubehla krátka doba, a ona znova ide po ulici. Po tej istej. Slnko krásne svieti, ako keby nevedelo vystihnúť náladu v jej hlave. Zapáli si Camelku – požičanú - a sadne si do trávnika na kraji námestia. Medzi ľuďmi sa nezjaví ani jediná postavička v roztrhaných čínach. Panoptikum modernej doby. Ľudia sa podobajú jeden druhému. Takmer homogénna masa. Cigaretu zahasí na obrubníku, a hľadí do neba. Obhrýza si čierne nechty a pomaly očakáva, ako ju masa pohltí a z nej už neostane žiadna prapôvodná podstata. Neostane nič, čo ju odlišovalo. Neprirodzene zažmurká do slnka a beznádejne sa usmeje ako blázon nevedomky kráčajúci na popravu…
Dedicated to 3rd, 4th & 5th grade of GBAS
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
hippohroch
28. 2.febuára 2009 15:27
neboj sa, nikdy nebolo tak zle aby nemohlo byt este aj horsie... ser na ludi
Napíš svoj komentár