Zavládlo ticho. A potom padla otázka "Si šťastná?" Zase zavládlo ticho. Blbosť. Som? Či nie? Povrchne som sa zamyslela...mám všetko čo potrebujem, okolo seba výborných ľudí, jedlo, teplú vodu, mäkkú posteľ, hlúpe starosti. Čo viac si môžem priať? Potom som sa zamyslela nad celou vecou do hĺbky... a zistila... až taká šťastná nie som. Väčšina ľudí okolo mňa mi vždy vravela, aby som robila to čo ma urobí šťastnou, lebo žijeme len raz, a preto to treba využiť.
Všetci okrem dospelých, ktorí ževraj vedia ako to vo svete chodí... stratili ideály, ktoré sú síce naivné, ale neviem, prečo by mali byť nesplniteľné. Neustále počúvam reči o tom, čo chcem vlastne robiť, že sa treba v škole dobre učiť, že sa treba stále len a len dobre učiť, a snažiť, strkať sa ľuďom do zadku, aby si sa dostala na dobré miesto, kde ťa budú dobre platiť. A ty budeš mať mnoho peňazí, kúpiš si ľudí, moc, vzdelanie, dovolenky, a všetko čo len chceš. Okrem šťastia. Celý život sa budeš naháňať za peniazmi...a potom, ako budeš umierať,zistíš, že pomedzi honbou za peniazmi si mala len málo momentov, ktoré si si zapamätala naveky ako šťastné.
Slzy mi tiekli po lícach v horúcich prameňoch a miešali sa so studeným dažďom. Zase plačem, a ani neviem prečo. V poslednej dobe plačem pre všetko, stačí spomienka. Cítim sa akoby som sa menila na sentimentálnu starú dievku... veď kto by sa už len rozplakal pri otázke či je šťastný?
A tak som plakala, hlas sa mi triasol, a ja som si uvedomila že čas mi tečie medzi prstami rýchlo ako blesky, a ja z neho nestíham zachytiť nič... ani tie šťastné chvíle.
Čas môjho žitia sa obmedzuje na sedenie v škole, ktorá mi prerastá cez hlavu, učením sa nezmyselných predmetov, ktoré sa snažím pochopiť už roky a ovocie námahy neprichádza. Hodiny sú zabité týmto, potom už len od vyčerpania padám do postele, a moja hlava je taká unavená, že sa jej nestíha ani nič snívať. Ráno sa budím, a zasa to isté...stále niečo je, niečo sa deje, niečo treba urobiť, niekto niečo odo mňa chce, otravuje s hlúposťami, stresuje.
Niet času na to čo ma napĺňa... kde sú hodiny, ktoré som strávila nad výkresmi, kreslila som ako odrezaná od reality, túžila sa stať najlepšou a študovať práve toto, zahĺbiť sa do toho...niečo čo ma baví, čo mi ide...a tešiť sa z každého nového ťahu ceruzkou.
Už mesiace som nenakreslila nič...
Niet času ani na toho, koho mám rada... tie vyčítavé pohľady, keď poviem, že nemám čas, sa mi do pamäti vrezávajú ako žiletka, a veta "keby si chcela, tak si čas urobíš" sa mi zdá najkrutejšia na svete, aj keď je to možno pravda.
Niet času na nič...čas najlepších rokov mi uteká, a ja žijem ako naprogramovaná...život sa mi obmedzuje na veci ktoré by som mala a musím urobiť, a tie, ktoré potrebujem, sú vymazané.
Kráčam po daždi, a zisťujem, že vlastne nie som veľmi šťastná, a už konečne viem prečo plačem...
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
janushka21
18. 10.októbra 2008 16:25
clovek asi v zivote nikdy nebude mat dost casu na to aby robil veci co ho robia stastnymi...prave preto musime hladat stastie aj v beznejsich veciach a nachadzat aj kratke chvile na radost lebo sa z toho vsetkeho zblaznime...ale bolo to pekne a pravdive
2
Ja neustále na tomto svete obdivujem, že napriek tomu všetkému, čo si napísala v blogu a čo je samozrejme pravda do bodky, ešte vôbec existuje aj ľudia, ktorým je to nepríjemné, a ktorí si to uvedomujú. Pretože väčšina z nás ľudí už iba tak prázdno kráča životom a vôbec si svoju prázdnotu neuvedomuje...
Jediné, čo môžem povedať, že je to pravda, ale treba ju brať trochu menej tragicky...
Jediné, čo môžem povedať, že je to pravda, ale treba ju brať trochu menej tragicky...
3
je to pravda....ale vsetko co robis ma svoj zmysel, ktory sa urcite ukaze, aj ked nie moznoo priamo....ale aj tak si myslim ze uz je len na tebe ako si naprogramujes svoj cas a ci si najdes cas na to co v skutku sces...mozno to chce len niekoho kto ta odtrhne od tej monotonnosti
Napíš svoj komentár