Poburujúco nedobrý deň, alebo prečo nechcem byť stará dievka v najbližších 5 rokoch

Vyprevadíš kamarátku na vlak.
Cestou zo stanice si dáš malú prechádzku, sleduješ obilie, vlniace sa pod nápormi jemného vánku, sleduješ ľudí náhliacich sa z rannej smeny, sleduješ autá na ceste.
Niektoré na teba podchvíľou zatrúbia.
Asi máš dobrú riť.
V meste sa zastavíš v potravinách, kúpiš chlieb, mlieko a minerálku, pri degustácii ktorej pomáhal sám medveď, sysel aj srnka.
Zastavíš sa aj v tržnici, kde kúpiš 4 rajčiny, vypestované kdesi dolu pri Nitre v gigantických skleníkoch.
Tetka pri váhe si pýta 11 korún slovenských, na eurá to zatial ešte neráta.
O peniaze sa však starať netreba, mama nechala doma riadny kapitál.
Vraciaš sa domov, do odpudzujúceho červeného paneláku, najväščieho možného luxusu za socializmu.
Ne chodníku sleduješ babky, ktorých najväčšou spoločenskou udalosťou dňa je stretnutie s iným dôchodcom.
Témy rozhovorov dôverne známe - panelákové pikošky a zdravotné problémy.
Telefonuješ s kamarátkou cez mobilný telefón, ktorý údajne spája ľudí.
Medzitým sa sáčok roztrhne a rajčiny sa rozkotúľajú po chodníku, každá iným smerom.
Asi sa nemajú navzájom veľmi v láske.
Nikto a nepristaví, nikto sa neunúva ti pomôcť.
Asi nie si až taká očarujúca.
Prichádzaš domov, upraceš postele a povysávaš.
Bordel v byte je podobný tomu v Černobyle v apríli 1986.
Mieriš do kuchyne, zasa raz ťa prepadol ten nízky pud zháňania potravy.
Zapínaš malý televízor, prepínaš na olympiádu, na ktorej sa zúčastnilo kvantum športovcov, čo sa snažia dokázať niečo sebe i svetu.
Po chvíli prepínaš na romantický film.
Je ti z toľkého cukru na vracanie, prepínaš nazad na olympiádu.
Krájaš kuracie mäso, naložíš do marinády.
Vyložíš nákup, zapneš umývačku.
Urobíš si kávičku s mliekom, presne tú, ktorej vôňa sa vie prestrčiť aj popod škáry dverí a zavonia ju každý aj na pol kilometra.
Mäso opečieš na teflónovej panvici, na takej kde nikdy nič neprihorí.
Naložíš si, a zaješ to chlebom a rajčinami.
Delikatesa, varenie ti teda ide.
Po jedle zasadáš k počítaču, ktorý je posledných pár dní tvojim najlepším priateľom a oddaným spoločníkom.
Prečítaš si mail od toho, ktorý ťa pred pár týždňami okašlal kvôli inej.
Je urazený, ako to, že sa s ním odmietaš rozprávať.
Zúrivosť a smútok si vyleješ do blogu.
Cítiš uspokojenie, vyrovnanosť a úľavu.
Hľadáš na veci pozitíva.
Pár hodín budú postačujúce, potom sa znova naserieš na celý svet.
Prihlásiš sa na ICQ, masovokomunikačný prostriedok mladej generácie.
Posťažuješ sa kamarátovi, uteší ťa, že máš na lepšieho.
Posťažuješ sa kamarátke, povie že to je obyčajný blb.
Zmieriš sa so situáciou a ideš sa osprchovať.
Oholíš si nohy, je na nich strnisko, ako keď v lete na poli zožnú pšenicu a ostanú len zaostrené duté stonky.
Odmaľuješ si oči, vyzeráš ešte horšie ako keď si sa ráno zobudila.
Zaľahneš do postele, ktorá je tvojím útočiskom, a na chvíľu zabúdaš na krutú realitu s nosom v "Komu zvonia do hrobu" od ernieho Hemingwaya.
Oči sa ti zatvárajú, pomaly a jemne, až pokým neodoláš a neusúdiš, že už toho bolo dosť.
Zaspíš spánkom spravodlivých...

Takýto bol jeden deň strávený osamote doma.
A to mám len 16.
Dúfam že sa to nebude opakovať.
Ble.
Umrela by som.

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu