Priečelia budov ktoré lemovali mesto sa jej zdali fádne, bez života, tvorené umelcom ktorého životné ideály boli kompromitované a akoby utláčané, bez slobody tvorivosti, diktujúc mu myšlienky niekoho kto jeho myslel doslova opantal, akoby zhypnotizoval a prevtelil sa do chudáka ktorý nemal nič, "iba" talent a aj ten mu vzali.
Nemohol sa realizovať, konal iba pod nátlakom a vytváral akoby secesné budovy, ktoré nemali čo dočinenia s dobou v ktorej vznikali.
Vo mne skôr evokujú monštrá, akoby si človek ktorý si prostredníctvom svojho komplexu "malosti" kompenzoval niečo čo mu v živote chýbalo alebo skôr vykresloval seba, svoje vnútro.
Prekliata buržoázia, vezme človeku aj to posledné!
Mohutné ozruty pokryté akoby farbou oblohy tesne pred búrkou, sťa olovené a ťažké mraky vo mne vyvolávali pesimizmus a absolútnu nedôveru.
Bol to sugestívny pocit, nútil ma zapodievať sa skutočnou myšlienkou ao niekto mohol vytvoriť niečo tak nepekné?
Je to niečo obdobné tomu, keď sa človeka v situácii, keď nevie čo si počať so svojim životom zmocnia myšlienky, pudové myšlienky ktoré ho nútia konať proti jeho vôli, nemysliac na dopady jeho činov.
V skratke.
Pseudoblog.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár