A keď som spomenul ticho, nie je to vlastne úplná pravda. Ticho, ktoré mám na mysli, nevyžaduje neprítomnosť zvuku. Je to tichosť, ktorá ťa zastaví takým spôsobom, ktorý nevyžaduje, aby niečo bolo inak, než to je. Nevyžaduje, aby sa svet prestal točiť, aby sa stromy prestali knísať vo vetre. Nevyžaduje, aby prestala premávka.
Celý život si sa snažil nájsť pokoj, zastaviť chaos mysle. To neustále vírenie. Snažil si sa vtrhnúť kamsi dovnútra a navždy vyhnať tie netopiere postihnuté besnotou. Ale nikdy to nefungovalo.
Jedného dňa ťa to unavilo a prestal si sa snažiť. Musel si sa vzdať. Musel si si konečne priznať, že nemôžeš vyhrať. Že neexistuje spôsob ako ovládnuť niečo, čoho nie si autorom. Čo prichádza a odchádza bez tvojho dovolenia. Porážka trpká ako všetky lieky. A táto porážka ti konečne dovolila uvidieť.
A zbadal si, že to, v čom sa chaos odohráva, je bez pohybu. Stránka, na ktorej tancujú písmená, je číra a nedotknutá. Príbeh sa jej nedotýka. Príbeh sa nikdy nedotýka toho, čo je. Nemusíš sa naučiť zastaviť myšlienky. Stačí sa posadiť do bez-príbehovosti. Jemne otočiť pozornosť na samotnú pozornosť. A potom oči budú bez príbehu. Kosti budú bez príbehu. Dych bude bez príbehu. Stromy. Vietor. Vtáky. Polia.
A aj samotný príbeh je načisto bez príbehu.
(Tento paradox ťa najprv udrel po hlave. Trvalo roky, než si si zvykol. A stále si zvykáš, pretože sa o tom vlastne nedá nič povedať. Ani netreba. A si rád, že o tom nemusíš hovoriť. Si rád, že to nikoho nezaujíma a nikto sa ťa na to nepýta. A keby si o tom dnes aj niečo povedal, zajtra si budeš musieť s úsmevom priznať: Včera som sa mýlil.)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
zaujimava mantra na upokojenie sa
Napíš svoj komentár