Tak a sme znova tam odkiaľ sme vyšli. Skúšky klopú na dvere, všade to smrdí ako brise one touch (vianočná prímes zmiešaná s čerstvo použitým WC), a áno musím smutne skonštatovať, že všetci schopní chlapi sa veselo pária. To posledné ma štve najviac. Kedykoľvek keď vídem zo svojho útulného bytíku musím sa vyhýbať olizujúcim párom. Doteraz som si o sebe myslela, že som realista a pevný vzťah ma ani trošku neláka. Ale keď som začala žiarliť na ženu v električke, ktorá sedela svojmu partnerovi na kolenách, zistila som že je zle. Zízala som tam na nich ako zhypnotizovaná. Dokonca som si ani neuvedomila, že revízor pri mne prešľapuje asi desať minút. Keď som si ho konečne všimla mala byť už zastávka, a to že mám električenku ho nezaujímalo. Nie, musela som vystúpiť na zastávke, tri dni lašovať v taške a vytiahnuť električenku. Ponaučení bolo viacej:
1. Nezízať na spárených ľudí
2. Kúpiť si zimnú bundičku s vreckami alebo menšiu kabelku.

Samozrejme jednotka mi nevyšla. Len o pár minút neskôr som slintala opäť. A o dvojke sa ani nehovorím (alebo nepíšem). Tú bundičku som si kúpila ešte v ten deň a električenku som si pekne schovala do jedného z mini vreciek. Nápad to bol super, akurát že som tú električenku na druhý deň stratila a ako bonus som ešte aj dostala pokutu. Paradoxne od toho istého revízora. Týmto mu ďakujem, otec prišiel o vianočný darček.

Takto to už proste nemohlo ísť ďalej, nemohlo! Musela som to začať riešiť. Zamýšľala som sa nad viacerými možnosťami slintačkovej choroby. Buď som sa prepila do štádia kedy sa chcem prebúdzať pri tvorovi mužského pohlavia alebo moje srdiečko chce niekoho skutočne ľúbiť. Pri druhej možnosti ma striaslo. Môj mozog kričal, nie priam reval: „Puco, to ti vážne nestačilo dva roky, opäť chceš otvoriť pandorinu skrinku s názvom LÁSKA?“. Necháp ma zle môj ctený čitateľ, niežeby bola láska zlá vec, ale sama som sa toľkokrát popálila, že už nemám síl na ďalšie bolestné kŕče srdca alebo možnú zlomeninu srdečného svalu. Takže som hneď možnosť číslo dva zavrhla. Na to však začalo pišťať srdce, že ono to chce ešte raz skúsiť. Chvíľu som to ignorovala, ale verte mi ten piskot bol tak neúnosný, že som sa musela odhodlať k určitým krokom:

1. Začala som spievať (môj spev je taký hrozný, že všetko na vôkol zmĺkne)
2. Pustila som si 3 Doors Down ( majú speváka, do ktorého som už roky zamilovaná)
3. Spravila som dohodu s mojimi vnútornými orgánmi. Pôjdeme na nejakú party, niekoho si nájdeme a zabezpečíme si ho na ranné zobudenie. Ak to fungovať nebude vrátime sa do fázy opytosaura vianočného.

Plán bol jasne určený a hneď sa naskytla aj príležitosť. Eny (moje diabolské ja, psychopat väčšieho kalibru) usporiadala na intráku párty. Tešila som sa hneď ako mi to zavolala, lebo popravde nechcelo sa mi ísť tvrdnúť niekam do baru a čakať na masového vraha.

„A dúfam že mi zase neovracáš posteľ a nebudeš sa snažiť pretiahnuť stoličku“, zvolala do telefónu pokiaľ som to stihla vypnúť. Bohužiaľ, bolo to tak nahlas, že v električke to počul aj šofér a to som stála v druhom vozni. Tú hanbu som tie dve zastávky prežila, a keďže ta party mala byť ešte v ten deň, vyštartovala som sa obliecť. Vletela som do bytu, pozdravila spolubývajúceho, ktorý ešte sucho stihol poznamenať aby som vo WC nenechávala indície (poznámka, v pondelok musím zavolať domácemu aby opravil záchod, fakt slabo splachuje).

Začal sa nájazd na moju skriňu. Vylovila som tesný top bez jedného pleca, krátku sukňu (konečne sa mi tie večery behania zídu), čierne silonky (také tie sexy, nie babkovské) a vysoké čižmy až nad kolená. Pretiahla by som aj samú seba, čo mi potvrdili aj dvaja bezďáci a jeden úchyl.
Eny si ma vyzdvihla na vrátnici, poslušne som odovzdala isic, vo výťahu som si ešte povytiahla prsia ( pushapka bol omyl, už nikdy viac) a mohlo sa ísť na vec.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár