Rok 1932... november...
Sedím v jednom z parkov v New Yourku...
Lavička podo mnou sa mi stáva najlepším priateľom...
Tiffani mala pravdu!
A to ma na tom všetkom najviac sere!
Roztrasenou rukou vyberám z kabelky pslednú cigaretu.
Posledná v krabičke, možno posledná v mojom živote...
Hľadám oheň...
Zápalky - prázdne...
Zapaľovač - nikde...
do riti, to snáď nie je pravda...
Rýchlym krokom okolo mňa prechádza muž, v pásikavom obleku, s klobúkom na hlave...
- Prepáčte, kričím za ním, keď je odo mňa vzdialený už na desať metrov.
Vstávam z lavičky a bežím za ním...
Opätky mojich čiernych lodičiek nepríjemne klopkajú po zamrznutom chodníku...
- Prepáčte, zastavím ho.
Slušne si skladá klobúk z hlavy a spýtavo na mňa hľadí...
- Prepáčte, opakujem tretí raz a pripadám si ako cvok. - Nemáte náhodou oheň?
- Ale áno, zaiste, slečna!
- Ďakujem, uľavilo sa mi... Cigareta v mojich skrehnutých prstoch už kričí nedočkavosťou...
Konečne vťahuje z vrecka veľmi drahý zapaľovač a pripaľuje mi cigaretu... Oblak dymu, čo slastne vydychujem mu vletí do tváre...
- Prepáčte, okakujem.
- V túto nočnú hodinu by ste sa nemali potulovať po takýchto miestach sama, napomína ma.
- Viem!
Hľadím naňho. Je mi akýsi povedomý, najmä ten hlas... Veľmi známy!
- Nie je vá zima?
Prekvapene zažmurkám. Ani som si neuvedomila, že od Tiffani som ušla bez kabátu, len týchto večerných koktejlkách.
- Trochu...
- Dovoľte, dám vám svoje sako a odprevadím vás domov, ponúka sa zdvorilo.
- Ďakujem, ale...
Protesty sú márne, sako mám už prehodené cez plecia.
- ... ja ale nie som odtiaľto!
- A v ktorom hoteli bývate?
Po vyslovení jeho názvu sa muž zasmeje.
- To je ale náhoda. Ja som ubytovaný v to istom!
V tom si spomínam... Tan hlas mi bol povedomý, počula som ho na schodoch pred hotelom, keď som čakala na Tiffani. aj pásikavý oblek mi je známy. Tento muž stál na schodoch pár metrov podo mnou a hádal sa s taxikárom. Pottom ma obišiel takmer bez povšimnutia...
- Dovoľte, odprevadím vás.
- Ďakujem!
Na recepcii ma čaká odkaz, že Tiffani mi desaťkrát volala... dali mi aj môj kabát, ktorý ešte ten večer priniesla do hotela.
Pán neznámy ma odprevadil až pre dvere s číslom 407... pred moju izbu. Vzal si sako a zaprial mi pekný večer...
Vošla som do izby, zavrela som dvere a otvorila som šuflík na nočnom stolíku...
THE END
-------------------------
po vašich dohadoch sem snáď aj napíšem, ako by to mohlo skončiť
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
costello
5. 6.júna 2007 14:09
v tom kabáte/vo vrecku je tajomný list aby sa dostavila na isté miesto. a v šuflíku je revolver
4
waw esteee uplne som si pripadla jak v tom pribehu ako sam doma..taker mesto nake..
5
hm myslim ze najlepsie bude nechat to na tvojej sivej mozgovej kore sikovnej o___~
6
taaakže, len tak btw.... skončiť by sa to malo asi takto, ak by to teda ešte niekoho zaujímalo okrem môjho verného Costella
v šuflíku bol revolver... a ona sa zastrelila... Čo jej povedala Tiffani? len toľko, že John, snúbenec hlavnej hrdinky, bol zastrelený... bol totiž dvojitý tajný agent... a hlavná hrdinka (ktorá sa mimochodom vola Annie) neverila Tiffani, keď ju upozorňovala, že s Johnom niečo nebolo v poriadku.... a tak nakoniec to psychicky nezvládla... tot vsi
v šuflíku bol revolver... a ona sa zastrelila... Čo jej povedala Tiffani? len toľko, že John, snúbenec hlavnej hrdinky, bol zastrelený... bol totiž dvojitý tajný agent... a hlavná hrdinka (ktorá sa mimochodom vola Annie) neverila Tiffani, keď ju upozorňovala, že s Johnom niečo nebolo v poriadku.... a tak nakoniec to psychicky nezvládla... tot vsi
Napíš svoj komentár