Možno to bolo tým, že bývam na prízemí, a tú vec do ktorej sa mám zavrieť, namiesto toho aby som vyšlapala pár schodov som nikdy nepoužila. Možno to bolo tým, že ma tam chceli zavrieť, no ja som sa krkolomne vadila, hádzala o dvere, a ja neviem .. Ale bol to neskutočný strach . Taký strach, ako keď ma zavreli do periňáka, keď sme hrali schovávačku. Bála som sa.
" Veľká vďaka jednej kamoške", ktorá býva na 10tom poschodí. Zo začiatku som šlapala peši, no prišiel osudový deň, a ja .. JA som sama do toho výťahu nastúpila. Zvareli sa dvere, stlačila som tlačítko 10, a z vystrašenými očami som čakala kým ma ta hýbajúca sa hrkotajúca vec vyvezie hore. To vám bol pocit, keď som vystúpila von . Nakoniec som však vytrénovala svoj strach, a teraz akurát tak priberiem, lebo sa len vyvážam
O mojom životnom priestore
Ja ho skutočne potrebujem . Neviem či sa to niekomu páči, ale keď chcem tancovať, ide ma rozdrapiť keď každú sekundu do mňa niekto buchla, alebo sa lepí. Najradšej tancujem sama a s pocitom, že keď si vystriem ruky, mám okolo seba priestor. Ai ďalší typ klaustrofóbie.
A prečo je vlastne všetko tak ako je? Prečo je moje sídlisko postavené na kopci? A prečo nám tak sprosto nasadili stromčeky okolo paneláku( už aj tak niesu, prešli ich bágrom)? Svet je len kompozičný priestor rôznorodého usporiadania objektov z individuálnou koloritou monochromatického spektra. Niekedy sa cítim ako " Simík" z hry SIMS.. Všetko okolo mňa sa buduje, a budujem aj ja.
Tak aký bude svet za 20 rokov? Dúfam len, že nebudem mať klaustrofóbiu zo všetkého.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár