Samota. Neuveriteľné prázdno, ktoré hádam nikto nechce prežívať. Už len tá myšlienka, že mám byť sama. Nabehuje mi husia koža a chlpky sú dokonale zježené. Izolovať sa od sociálneho prostredia, uniknúť niekam do vlastného sveta a žiť si po svojom..





Je to dobre strávený čas na to, aby som našla samú seba, keď som sa vo svojich myšlienkach stratila a jediné čo ma zachránilo bol nápis EXIT. Predstavujem si typickú americkú scénu, ako plačúc bežím niekam do tmy a jediný, kto o mňa v tom momente zakopne je náhodne okoloidúce zviera.. Potom sa pozriem na oblohu, uvidím veľký voz a zistím, že samota je vlastne oslava.. Moja oslava, keď som nikým nerušená a konečne môžem vypustiť svoje ideológie len tak do vetra.





Tak čoho sa báť? Že zo mňa spravia pacientku psychiatrie, lebo sa čas od času uzavrem do seba, nasadím štít a všetko bude pre mňa passé? Toľko ľuďom to vadí... Mne zas vadí veľmi spoločenský typ človeka, ktorý všade bol všetko videl, a všetko vie.. Nie som mizantróp, nedokážem nenávidieť..





Len na moment zažiť ten pocit, stáť na pódiu, recitovať, tancovať a moje pripravené scény by sledoval nikto. Publikum, plné samoty, ktorá ma desí, no na druhej strane si ju dúšok po dúšku vychutnávam..




V samotě se nenajde víc, než kolik se do ní vneslo. (Juan Ramón Jimenéz)

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár