Vyšlo slnko a my sme to využili ns brázdenie mestom. Spolu s mojim frajlom vykračujeme ruka v ruke. Orlí zrak môjho nastávajúceho zbystril na zastávke kopu známych. Aj keď by som si na oči musela namontovať ďalekohlad aby som tam videla, uši veľké ako lopúchyzačuli hlasný smiech a voláke táraniny.
-Viete, včera si tak hovorím, ááá nejdem von. Ani na to nedomyslím a už ma volajú na byt.-To nemyslí vážne.Zase?- Tak že idem nie?Prídem tam, stoly plné chlastu a desať poldecákov predomnou.-Vryla som svoj zadok na lavičku s radosťou, že prednešok nie je hlavná téma.
-Vypil som to naraz, iných už odpieklo a mňa nič. Proste mi to nepísalo, chááápeš. Bolo asi pol osmej.-nechali sme našeho odolného chlapca vyrozprávať sa.-Stretnem otca, čo moreeee nejdeme na pico?-Jediné na čo sa zmôžem je úsmev. Zlaté pravidlo. Usmievaj sa a prikyvuj.- Stále triezvy som s kamošom stiahol liter absinthu. - Vlado a nič ti nebolo hej? - A tak čo ti budem klamať.. tackalo ma trocha, ale ináč som bol triezvy. Nakoniec som to vzdal, s tým že sa aj tak neopijem a šiel som domov.
Lahnem do postele. Budí ma mama. - Vlado to čo si vypil keď si tak buchotal? Ja neviem, ja si nič nepamätám. Ups.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár