Myšlienka po myšlienka sa mi tlačí z hlavy. Čo povedať skôr? Čo je vlastne to relevantné? A prečo to vlastne všetko musí byť? Prečo sme len tie bábky na divadelných doskách života?




Život s osudom si robia s nami čo len chcú. Raz nám doprajú veľkú dámu šťastenu, inokedy nás musí čierno-biely pantoným rozveseľovať pri železničnej trati... Dokonalosť života neexistuje.. A keby aj, nechcela by som ju zažiť.. Nenávidím dokonalosť.. Už len preto, že byť dokonalý nie je to, ako byť sám sebou.. Nemohla by som sa zašpiniť čokoládou, a tá predstava, nosiť celý deň na tvári úsmev je strašná..





Alebo som strašná ja? Rozplývam sa nad maličkosťami, ako je hlúpa pesnička v rádiu, alebo vianočný stromček. Večné dieťa. Pri mne sa hanba hanbí. Nezazlievam jej to , pretože šťastena mi darovala veľký dar. Priateľov. Ľudí, ktorí sú so mnou telepaticky spojení. Nie som naivná, no viem, že okruh mojich spriaznených duší je správny.




Osud vie, čo robí s mojim životom, vie tak isto, ako aj ja, že svet nemôže byť len plný sýtych farieb a tak moju maľbu špiní čiernymi fľakmi smútku. Ale aj očné kanáliky treba občas prečistiť, trpkými slzami, ktoré mi pomáhajú dostať emócie von. Citlivosť je u mňa dosť silná, no bojím sa. Bojím sa, hanbím sa za svoje slzy. Nie sú na smiech, no ovplyvňujú iné duše.. A ja nechcem ovplyvňovať. Nechcem byť tá, ktorá spôsobila nespokojnosť, no niekedy sa to zmeniť nedá. A tak hrám milú repliku za druhou, spievam, tancujem..



Má zmysel bojovať s osudom? Nahovárať si, že zmením, že sa zmením a už nebudem to darebné malé miestami ukričané dievča? Že sa stanem dospelou, vážnou a solídnou, so sivým kostýmom a kŕčovými žilami na nohách? Nechcem takú dospelosť. Je ľahké povedať, že neviem čo chcem. Že nie je podstatné pozerať sa tak ďaleko. No aj to ďaleko môže byť blízko...



Chcem milovať a byť milovaná. Nie. Nie je pre mňa prvoradý plat, pretože utápať sa v peniazoch a byť sám, je niečo, čo nikdy zažiť nechcem. A ako som na tom teraz? Milujem, konečne milujem a ak je to len zaslepenosť, chcem byť zaslepená navždy. Ale ja verím. Verím sebe, ale aj jemu. Verím svojej rodine a povalovým susedám. A to je môj základ bytia. Viera. A o tom je môj život. Vôbec s ním nebojujem. Ja si ho užívam, a žijem, to je tá podstata, ktorú veľa ľudí nevie pochopiť.

 Blog
Komentuj
 fotka
rom4n133  26. 12. 2009 11:17
mňa tiež roveselý song z rádia D D
 fotka
smajlica  2. 1. 2010 23:00
jeeej povalova suseda tak ty si moja podlahova
Napíš svoj komentár