Na takú neskorú večernú hodinu bol autobus nezvyčajne plný. Vošla som dnu, všetky hlavy sa zdvihli, premerali si ma a ďalej sa venovali doterajšej činnosti. Každý sa zaoberal sám sebou nevšímajúc si ostatných. Jasné, lebo každý jeden z tých ľudí mal svoje problémy na ktoré myslel.
Sadla som si, pozrela z okna a prvýkrát som si uvedomila, že sa už začalo stmievať skôr. Autobus sa pohol a ja som vnímala tmavé ulice osvetlené len sem tam nejakou pouličnou lampou.
Oprela som si hlavu o okno a pocítila som túžbu, vlastne ani neviem po čom. Sedela som blízko šoféra a tak doliehal ku mne slabý zvuk z jeho rádia. V tom som započula, že má naladenú stanicu Jemné melódie. "Aké smiešne," pomyslela som si. Že by bol päťdesiat ročný chlap taký romantik?
Nesústredila som sa na tú hudbu. Aspoň prvé minúty. Potom......ja vám vlastne neviem povedať, čo presne sa stalo. Ten jemný zvuk z rádia prenikol až pod môj povrch. Neviem ako. Neviem prečo. Jednoducho bol tam. Vo mne. Myslím, že práve začali hrať tú pesničku....nespomeniem si na speváka, ale spieva sa tam....goodbye my lover, goodbye my friend.....
Vtedy som si všimla, že mi niečo jemne dopadlo na ruku. Prekvapene som sa pozrela a uvedomila som si, že to bola slzička.
Zrazu sa mi po líci skotúľala druhá....potom tretia, štvrtá....
Nevedela som čo sa deje. Rýchlo som si ich rukou utrela. No bolo mi to nanič. Pretože moje očká sa rozhodli, že práve teraz so mnou nebudú spolupracovať. Slzy mi stekali po tvári a ja som ich už nestíhala zastavovať. V sebe...vo vnútri som sa necítila smutná, alebo niečím zranená. Nič podobné. Cítila som také zvláštne chvenie.
Moje srdiečko bolo v tej chvíli zaplnené túžbou, ale neviem túžbou po po čom.
Snažila som sa myslieť na niečo iné, na hocičo. Ale nemyslela som na nič. Vnímala som len, že cez slzy už skoro nič nevidím. Vtedy som si uvedomila, že autobus stojí a spoznala som zástavku na ktorej vystupujem. Vybehla som z autobusu uvedomujúc si zvedavé pohľady ostatných cestujúcich. Ale bolo mi to jedno. V tej chvíli som sa potrebovala dostať ďaleko od toho autobusu, ktorý so mnou nemal ani kúsok zľutovania.
Vytiahla som si mobi a chcela som v tom mojom zmätku niekomu zavolať. Niekomu. Hocikomu. Kto by mi vysvetlil čo sa to práve stalo. Alebo by mi aspoň utrel slzičky lebo ja som toho sama nebola schopná. Vtedy som si ale uvedomila, že ja vlastne nemám komu zavolať. Koho by to zaujímalo? Že plačem len tak bez príčiny? Nemám takého človeka ktorému by som mohla zavolať a povedať:"Plačem. Neviem prečo. Nič sa mi zlé nestalo. Len proste plačem."
A v tom okamihu som pocítila tú nikde sa nekončiacu prázdnotu. Uvedomila som si ju. Že je v mojom vnútri. Prázdnota. Zrazu mi slzy prestali stekať po líčku. Nič. Oči sa mi v momente vysušili. A ja som necítila nič. Bolesť, radosť, strach, smiech.....nie, nič z toho. Prázdno.
Ďakujem všetkým za vypočutie
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
matias1
9. 8.augusta 2007 23:44
No podla mna to je normalne citila si potrebu tak si to urobyla...
2
nemas zaco
ked som si to precitala, porozmyslala som ci by som ja mala komu zavolat v tvojej situacii...ale nie som si ista
ked som si to precitala, porozmyslala som ci by som ja mala komu zavolat v tvojej situacii...ale nie som si ista
3
barca,co sa to s tebou deje????......ved napriek vsetkemu som tu ja,a vies,ze mne mozes povedat vsetko,ved sa uz pozname dobrych devat rokov......ale co sa to s nami oboma deje???uprimne ja v poslednom case mavam tiez taky pocit...ako keby sme sa odcudzili v poslednom obdobi..predtym sme oba plavali na dvoch vlnach spolu,a teraz si ty plavas na jednej vlne a ja na druhej...a sem tam sa tie vlny stretnu.......
Napíš svoj komentár