Mať sa fajn je strašne relatívne

A ja sa asi mám fajn.
Smiem sa vôbec mať fajn?
Chcem sa mať fajn.
A chcem sa mať fajn takým spôsobom, že si nikto naduto nepomyslí, že iba trepem.

Lebo aj takí ľudia sú. A že ich je hojne...


Ozývam sa po dosť dlhom čase, lebo nebol čas na písanie. To sa stáva, keď ľuďom čas beží prirýchlo. Chcela by som povedať, že to je preto, lebo som sa mala najbohovskejšie na svete. Ale prečo klamať okolie? Prečo klamať seba samú? Vás klamať môžem , vy ma aj tak nepoznáte. Lenže tie písmenká, čo by som vám nahaluškovala, by neodniesli, ani nevymazali, ani neuľahčili to obdobie, ktorým sme si doma prešli.

Moja malá sestra Veronika je najkľúčovejšou postavou diania. Je zvláštne, keď malé dieťa ochorie. Ani na obyčajnú chrípku sa nepozerá dobre, keď vycuciava také malé telíčko. Vlastne, ani keď to dieťa má 10, 13 ani 100-ročný človek nevyzerá dobre. Nevyzerá tak, aby sme sa na neho mohli pozrieť a povedať mu s nefalšovaným úsmevom, že všetko bude fajn.

Ak si niekedy namýšľate, že ste v živote vytrpeli už úplne všetko negatívne, čo vám bolo priradené s rodným listom, vyhoďte to z hlavy. Je to blbosť. Strašná blbosť. My sme divná rodina a netajím to, lebo to sa zatajiť nedá . Každý z nás, vrátane psa, máme nezakryteľné chyby charakterov. Dejú sa u nás čudné veci úplne pravidelne a ja svojou hyperšikovnosťou plaším asi aj mŕtvych. Nestačí to? Nestačilo ani moje pubertálne čierne a mierne postihnuté obdobie, prišlo bratove asi ešte horšie, postihnuté EMO-mániou.

Veronikino telíčko sa rozhodlo, že svetu ukáže, čo je to zastrašiť celé nemocničné oddelenie. Ona nám totiž niečo vyše mesiaca dozadu jednoducho odpadla na dovolenke. A keď ste v Egypte plnom počerných úchylných kamarátov, ktorí vedia po slovensky maximálne "nekúpiš?", "darček" a "zadarmo", sotva zoženiete nemocnicu. Áno, lekár v hoteli bol. Aj bez výbavy je svet veselší.

Prebrali sme ju násilným ochladením v bazéne, troma fackami a maminým hysterickým revom. Všade nás učia, že netreba podliehať panike a ona ukázala, čo znamená opak. Následný rýchly let domov. Neviem si predstaviť, čo by bolo, keby sme nepatrili k tým, čo nemusia počítať každú korunku. Skorší let + prevoz chorého je veľmi zaujímavá záležitosť.

A doma? Hotový cirkus. Nikto nevedel, čo malej je. Najprv iba úpal, tak možnosť nejakej egyptskej otravy jedlom, keďže je tam iná mikroflóra, potom mononukleóza, zlyhanie pečene a výsledok? Po takom dlhom čase čakáme na výsledky z labáku. Veroničke našli nádor. Na pečeni. Čakáme, či bude zhubný alebo nie.

Ten náš prcek nevie zjesť ani ten menší ibalgin. Neznáša tabletky, doktorov, injekcie... mala nastúpiť do školy. A my denno-denne sedávame veľa postieľky malej pacientky a dúfame, že slovenské zdravotníctvo pohne riťou.


Hanbím sa mať dobre, lebo toto je vážna situácia. Za úsmev dostanem doslova cez ústa. U nás sa teraz usmievať nesmie. Lebo Veronikča je chorá. Ja nechápem, nepomôže jej viac uvoľnená atmosféra? A propritom všetko ostatné vychádza. Svet vie byť dvojaký. Môj je teraz smutno-krásny.

 Úvaha

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu