Pootvoril som oči. Chcel som si spomenúť na náš príbeh. Nešlo to. Náš príbeh nemal začiatok a nemal koniec. Spokojnosť. Bolo vo mne nič, ktoré ma bez opýtania napĺňalo niekoľko dní. Striaslo ma. Náš príbeh nemal koniec, ale nejasne som si spomínal, ako som kedysi chcel, aby si na konci bola iba ty a iba moja. Zdalo sa mi, že čosi z toho vyšlo. Zdalo sa mi...



Oči som pootvoril o trošku viac. Opäť som sa nechal zaskočiť vyrovnanosťou, s ktorou som prijímal fakt, že som svoj veľký byt vymenil za takýto stiesnený priestor a že napriek tomu sa tu cítim dobre. Predtým by som si nikdy nekúpil nábytok vo svetlých farbách. Zmenil som sa. Zapozeral som sa na jednoduchý biely luster. Podpísal som zmluvu s upratovacím servisom. Každé ráno prišla staršia žena, poumývala dlážku, urobila poriadok.

Posadil som sa. Viečka boli ťažké, telo cudzie. Tak to má byť. Tak je to už niekoľko dní. Tak je to príjemné. Desať hodín. Ráno som bol na jednoduchom cvičení. Predtým som raňajkoval v reštaurácii priamo v našom dome. Som iný človek, ktorý je ochotný pristúpiť na otravnú vec, ako je ranné cvičenie, ktoré ho tak vyšťaví, že si po ňom ľahne a spí do desiatej.

Podišiel som k oknu. Bola na ňom kovaná mreža. Vždy som chcel mať na oknách kvôli bezpečnosti mreže. Nie takéto jednoduché, ale také čierne. Výhľad bol úžasný. Videl som park. Spomenul som si, ako si mi hovorila, že život je pekný, keď cítime naplnenie čímkoľvek, čo nie je v rozpore s našou vnútornou etikou. Pri slove etika som sa pozastavil. Jeho význam mi bol vzdialený, nejasný. V poslednej dobe som zabudol na významy viacerých pojmov. Uvedomoval som si to bez toho, aby som sa znepokojoval. Naopak, mám menej starostí s hľadavním správnych slov. Vnútorný rozhovor môžem viesť v obrazoch.

Do bytu vošla žena. Nezamkol som? Tón jej hlasu bol pokojný, slová jednoduché. Nech si po obede nezabudnem zobrať svoju dávku.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár