- Počuješ ma? Ja ťa občas vidím. Aj v lete som ťa videl, keď som podvečer šiel domov z nákupu. A viackrát. Nakúpil som... veď vieš, len také tie hlúposti. Mlieko, toaleťák, víno, syr , kapučíno. A teraz, keď sú dni kratšie, mohol by som ťa vidieť častejšie, ale priznám sa ti, nenapadne mi hľadať ťa. Dnes ti ale potrebujem povedať, že by bolo dobré zmeniť zabehané. Neviem, ako, ale viem, že by som to urobiť mal. Lebo inak Opronovo dieťa nebude. Teda žiaden plán nemám, dokonca ani chcenie, ale potrebu cítim.

- Cítiš potrebu, ale nemáš chcenie?

- Možno som sa zle vyjadril. Veď vieš, aký som... Vedel som, že ma počuješ.

- Pozri sa na moju susedku. Ju môžeš vidieť častejšie ako mňa. Čo myslíš, prečo je tak rozžiarená?

- Mal by som to vedieť? Trochu mi ťa pripomína, ale nezaoberám sa ňou.

- Je šťastná, lebo nie je márnivá.

- Lenže čo iné zostáva mne?

- Zostáva ti život, ktorý nesmieš ignorovať.

- Vieš, že som si zvykol. A vieš, že nemôžem povedať, že na dobré sa zvyká ľahko.

- Ty si si zvykol na nič. Ako potom chceš mať to dieťa?

- Viem, že z ničoho ho mať nebudem.

- Teda? Urob pre seba niečo. Ja som pre teba chcela urobiť všetko.

- Plány... vidíš, aké sú márne. Aj snaženie.

- Nie si pánom svojho času. Teraz by si mi mohol povedať, že "veď práve", ale vieš, ako som to myslela. Ani maličké deti nevedia, dokedy sú. Pre každého existuje zajtra. Aj keď nebude také, ako si ho predstavuje. Zajtra môže mať akúkoľvek podobu. Môže byť alebo môže byť iné.
Ozaj, oni ešte žijú?

- Kto?

- Poniektoré z jeho detí.

- Určite. Ale ja chem to, ktoré som videl na fotografiách. S iniciálami S.M.

- Nateraz zabudni na veci a mysli na život.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár