Prišla. Vyzliekala si kabát. Usmievala sa. Vedel som, čo to znamená. Vždy, keď sa tak usmievala, vedel som, že ide od neho. Chvíľu postála v predsieni a pozerala sa mňa. Stáli sme oporoti sebe a usmievali sme sa na seba. Prešla do izby, sadla si a pýtala sa, čo som dnes robil. Povedal som jej pravdu. Nič. Zvážnela, akoby sa dozvedela niečo smutné. Posadil som sa k nej a dal som jej rovnakú otázku. Odpovedala, že bola nakupovať. Uveril som. Chcela si kúpiť jeho lásku. Nemal ju rád. Len ju chcel. Ona chcela, aby nezostal pri chcení. Ľutoval som ju. Je to ťažké, keď niekto chce, čo sa nedá kúpiť.
Stáva sa mi, že sa pri nej opustím. Vyjdem zo seba. Vidím kohosi mne podobného, ale nie som to ja. Ona to nepostrehla. Nikdy sa ma nebála.
Opustil som sa. Videl som kohosi ruky, ako hladia jej vlasy. Potom krk. Potom krk jemne zovreli.
- Cítite, aká hebká je jej pokožka?
- Áno, cítime to.
- Cítie jej tep?
- Slabo.
- Tak pritlačte.
Oddnes budeš snívať iba o mne.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
3
Fascinuje ma ten blog! Čítam ho už piaty krát dookola a stále mám tie isté zimomriavky a tie isté pohnútky!
Napíš svoj komentár
Aj ja mám takého Vlka.